Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

4. októbra 2000

Brezový lístok

Počas neskorej noci na opačnej strane mesta zabrechal pes. Jeho zbesnený štekot však vzápätí zmizol v hustnúcom daždi sychravej jesene roku dvetisíc. Začul ho iba starý bezdomovec, hľadajúci úkryt pred ešte stále sa blížiacou víchricou. Žilnatou tvárou pootočil k stavenisku a možno by aj niečo zazrel, keby nebo práve nepreťal cikcakovitý blesk, ktorý ho na niekoľko sekúnd oslepil. Pár metrov od výstražnej tabule - OBJEKT JE STRÁŽENÝ PSOM - sa čosi zavlnilo. Splývalo to s temravým okolím, ale až do chvíle, kým obloha opäť nezažiarila. Na bujnej mase rozmokvanej pôdy kľačal človek. Jeho tmavomodré rifle sa pomaly zabárali do blata a čierna deková bunda nasávala hektolitre vody, zúrivo padajúce už z niekoľko dní zatiahnutej oblohy. Práve si dával dole plecniak. Skrehnutými prstami ho otvoril, nekonečne dlho sa v ňom prehrabával, až z neho napokon vytiahol hrdzavé kliešte. Zacvakal nimi a pustil sa do práce. Chvíľu to trvalo, ale kým prešla okolo nedokončenej stavby stará biela škodovka, v plote sa dobrých päť minút vypínala vystrihnutá diera.


Pes zaštekal druhýkrát. Tentoraz to bolo oveľa intenzívnejšie. Vyšiel z plesnivejúcej búdy až k bodu, kde mu dlhočizná reťaz bránila ďalšiemu pohybu. Natiahol uši a zmoknutým ňufákom začal vetriť. Zacítil ho. Hoci bol na opačnej strane staveniska, vedel o ňom a možno i o tom, čo sa malo onedlho udiať. 

Ruksak, visiaci na pravom ramene, sa mu hompáľal z jednej strany na druhú. Každým kmitom akoby odpočítaval čas, nebezpečne rýchlo ubiehajúci čas, plný beznádeje a strachu. Zakopol o schod. Náhle sa celý prevrhol a spadol na zem. Plecniak sa mu odkotúľal do rozbúreného jazierka a on, ležiaci na chrbte sa zahľadel priamo pred seba. Napriek divo padajúcim kvapkám stále pozeral bez jediného zažmurknutia na niečo, čo ho poslednú dobu nútilo premýšľať o zmysle života či smrti. Nebol to mesiac, ten práve odpočíval za niekoľko kilometrov širokým pásom šedých mračien, ale ostrý obrys, pravouhlé hrany vysokej budovy, rímsa z bieleho betónu. To ho nútilo poslednú dobu premýšľať, každú noc sa budiť s pocitom úzkosti a konečnou odpoveďou, s riešením, ktoré sa nevyrovná ničomu inému, ktoré je jedinou cestou od problémov nenaplneného bytia. Pomaly vstal a nohou vkreslil do zeminy nerovný kríž.

Pootvoril dvere. Pánty zavŕzgali. Prešiel šumivým vestibulom k schodisku bez zábradlia. Aj keď tu bola riadna tma, vedel kam má ísť, pretože už niekoľkokrát strávil o samote v tejto stavbe pri lahodnej vôni pravého indického konope.

Točitými oceľovými schodmi to mieril na strechu.

Kvapky dažďa pravidelne udierali do nalomenej odkvapovej rúry, ktorá sa mala onedlho celá uvolniť zo steny. Mrazivý vietor už dávno prestal pofukovať. Namiesto neho však priletela víchrica, tlačiaca vrcholky stromov neďalekého lesa až k zemi. V klimatizačnej šachte začalo vetrisko hvízdať. Plechové potrubia sa rozvibrovali a do budovy vniesli dunivo-ponurú atmosféru. Nastal čas.

Strecha praskala. Zjašené bubnovanie sa rozliehalo všade. Bohom opustené a prekliate miesto, z ktorého už nieto návratu. V kútiku duše sa mu ozval tichý nárek hlasu - jediného, tušiaceho - že ešte sa dá všetko napraviť, ale i ten po chvíli stíchol.

Krása. Krištáľové svetlo. Rýchlo padajúce kvapky dažďa vytvárali pôsobivú hru farieb. Mestská iluminácia. Jas bytoviek z neďalekého sídliska mu pripadal božský. Teraz mal všetko akoby na dlani. Pomalými pohybmi si premeriaval poetickú panorámu bezvýznamného zapadákova navôkol seba. Sparné myšlienky mu prelietavali hlavou v krátkych intervaloch a hmlisto tlmočili pohotovostný stav jeho poblázneného vedomia, ktoré s radosťou prenechalo vládu nad všetkým tomu, čo riadi myseľ vnútorného sveta každému z nás.  

Zablatené topánky stáli tesne vedľa seba na okraji strechy. Víchrica mu na hlave vybudovala blčiace hniezdo a oči červené od sĺz, splývajúcich s dažďom, jasne zodpovedali všetko o jeho pocitoch. Stál takto dosť dlho, občas zabalansoval rukami, keď strácal rovnováhu, ale teraz už pevne rozhodnutý...

Pozrel sa dole, potom ponoril tvár do dažďa, nadvihol ruky, poslednýkrát sa zhlboka nadýchol a skočil. V tú chvíľu, ten krátky zlomok sekundy ešte stihol zaregistrovať psie zavýjanie a žiar blesku, ktorý nepredstaviteľnou silou vrazil do odkvapovej rúry a tá spolu s ním dopadla na vyrytý kríž, pomaly sa zapĺňajúci krvou z jeho mŕtveho tela. Takto ho na druhý deň našli. Pokrúteného a zakrytého zhrdzaveným odkvapom.

Koniec




Odkaz Jílek, Peter F.: Brezový lístok. In ŠIT : Školský informačný teleskop. Marec 2001