Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

6. júla 2005

Mágia zasnúbenej zeme

„Nie ovocie, ale kvitnutie. Nie prejdená vzdialenosť, ale cesta.“

V čase, keď spravodajské médiá prinášajú dennodenne informácie o nepriaznivej politickej a spoločenskej situácii v takzvanej Svätej zemi, pre ktorú sa stala násilná smrť bežnou súčas­ťou a možnou konfrontáciou každodenného života a v čase, keď sa táto násilná smrť nazývaná aj terorizmom dostala v dvadsiatom prvom storočí pod vedením náboženských fanatikov do polohy celosvetovej hrozby, prichádza na slovenský knižný trh – s takmer dvadsaťročným oneskorením – román izraelského spisovateľa Meira Shaleva. Modrý vrch sa však kľúčovo nevenuje žiadnemu obludnému a zbytočnému krviprelievaniu, – hoci skúsenosť židovského spoločen­stva nemá vo svojej histórii o stret s rôznymi podobami šialenej nenávisti núdzu –, práve nao­pak, podoby výbojnej ukrutnosti človečenstva sa dostávajú na okraj sujetovej látky, sú viac akousi vzdialenou skutočnosťou, ktorá sa v Shalevovej neobyčajnej výpovedi o obyčajných ľuďoch mení na heroizmus, ale i fantastikou popretkávanú tragikomickú bizar­nosť.


Púť po Shalevovom literárnom svete organicky pripomína výraz svetovo najpopulárnej­šieho kolumbijského magického realistu Gabriela Garcíu Marquéza, preto sa azda Shalev do­stáva do epigónskej polohy, ktorú spôsobuje prvotný prístup s pocitovou kompetenciou a vierou v marquézovský mýtus. Takéto prirovnanie má svoje logické opodstatnenie, no na druhej strane medzi oboma autormi na úrovni poetiky nejestvuje len zhoda; diferencie sú za­ložené na pomere magického a reálneho aspektu a na interakcii medzi týmito prvkami. Kým Marquéz považuje magickosť za integrálnu súčasť skutočnosti, Shalevova fantázia má skôr charakter fámy, kuriozity alebo rozprávkovo hyperbolizovanej spomienky z detstva. Shalev nie je voľajaký izraelský Marquéz, ale zrelý autor so svojským štýlom schopným upútať ná­ročnejšieho aj menej náročného čitateľa.

Baruch Šenhar, rozprávač románu skladá spomienky do rozsiahlej mozaiky, čoho výsled­kom je symbiotický obraz zeme a jej ľudí. Ich nerozlučiteľný osud – ako by sa na prvý po­hľad dalo očakávať – nestojí na bohom danom zákone, aj keď sa jedná o krajinu, v ktorej „nemôžeš ani hodiť kameňom, aby si netrafil nejaké posvätné miesto“; tým základným prin­cípom je práca a „trpezlivosť celého národa“, nesúceho spoločnú zodpovednosť za všetko dobré a zlé, lepšie a horšie. Spoločenstvo síce občas pôsobí unanimisticky, za čím možno hľadať i historickú kauzalitu, ale zväčša ide o samostatné postavičky so svojráznym osudom a s rôznym stupňom zakorenenosti „v izraelskej zemi“.

Spomienky hlavného hrdinu sú slobodne rozložené do jednotlivých etáp dvadsiateho sto­ročia, začiatkom je ale obdobie po prvej svetovej vojne, v ktorom prichádza do Jezreelského údolia v Palestíne skupina mladých židovských emigrantov z Európy. Novo­usadlíci od zákla­dov stavajú obec – miesto –, kde sa postupne rozohráva pútavá spleť príbe­hov, vzťahov a ži­votov ľudí, ba dokonca i zvierat. Títo zakladatelia, v tom čase inšpirovaní pokrokovým socia­listickým svetonázorom, sa snažia vybudovať civilizáciu hodnôt, vlastný svet, svet pre seba a svoje deti a pre ďalšie generácie. Niektorým drsná práca prestane vyho­vovať alebo len to­muto svetu nedokážu porozumieť, pre iných sa stáva ideou a útočiskom, jednoducho pove­dané skutočným domovom. Jedným z takýchto príkladov je spoluzakladateľ dediny a Baru­chov starý otec Jaa’kov Mirkin, stelesnenie oddanosti, pracovitosti a neskôr i hnevlivej túžby po pomste. Taktiež aj vidiecky učiteľ Pinness – morálna autorita, reprezentujúca konzervatív­nejší étos – zohráva veľmi dôležitú úlohu pri budovaní osady. V jeho názoroch sa polarizuje ruralita, rus­tikalita s urbánnym životom. „Ďaleko za vrchom na západ videl Pinness červen­kastú žiaru svetiel veľkého mesta s ich zvodným leskom vykorisťovania a skazenosti, ľahko získaných peňazí, telesnej márnosti a necudných žmurknutí.“ Našťastie, v románe nechýbajú ľúbostné a telesné vzplanutia, ktoré niekedy humorne, inokedy zasa žalostivo pôsobia na osudy literár­nych hrdinov. Ženami zvádzaný Uri, „krymská fľandra“ Šulamit a mnoho ďal­ších podôb lásky i nenávisti sa dostávajú do príbehu „v krajine kobyliek, šakalov, olív a fíg“.

Shalevova dedina sa pred vonkajším svetom chráni. Je to určitá izolácia menšieho spolo­čenstva, pracujúca ako obranný mechanizmus na zabezpečenie vlastnej existencie bez väč­šieho vonkajšieho vplyvu. Tento mechanizmus dokáže postupne nežiaduci element zo svojho organizmu vypudiť, a to sa neskôr stáva sporom, ktorý rozvíri „vzduch (...) plný šialenstva, ktorým sa nakazí každý“. Keď sa vrátil Mirkinov syn Efraim z bojov v druhej svetovej vojne, „celá dedina kvílila“, nezniesla totiž pohľad na „obludu“, telesne zdeformovaného človeka a už ho medzi seba neprijala. Efraim vždy nesúci svojho charolaiského býka Jeana Valjeana na ramenách odchádza  a stáva sa z neho mýtus.

Potreba zeme, „cítiť jej prísľub“, viera v kult života a vykúpenie „v obrábaní pôdy než vo vysekávaní hrobov do skaly“. „Naším vzkriesením je vyoraná brázda. My sa z hriechov očis­tíme ťažkou prácou. Nás čaká zúčtovanie na tomto svete, nie na druhom (...), lebo druhý svet je ľstivý výmysel bezohľadných rabínov a kňazov, ktorí nedokázali splniť svoje sľuby na tomto svete.“ Aj toto je jedna z podôb drsného, ale pragmatického ideálu farmárstva v románe.

Meir Shalev, vyštudovaný psychológ a syn básnika Icchaka Shaleva, vo svojom rozsiah­lom diele nasýtenom hebrejskou kultúrou a myslením búra homogénne a často scestné pred­stavy Nežidov o židovskom spoločenstve. Na margo, v slovenskej literatúre po prvýkrát schematický, antisemitský obraz Žida prekonala až Timrava. Regionálny román sa tak otvára svetu svojou univerzálnosťou, výpovednou platnosťou súčasnému človeku, neznižuje sa na úroveň politikárčenia, neznášanlivosti k Arabom a moslimom, moralizovania, i keď sa odo­hráva aj v pohnutých časoch dvadsiateho storočia. „Teraz idem k prameňu a ľahnem si do húštia. Cestou späť pôjdem cez polia našej rodiny, tie isté polia, kde sa kedysi pásli indické byvoly, darilo sa rákosiu a v odpornej vode sa množili larvy komára anofela. Kým neboli vy­sušené a zorané. Kým na nich dedo nezačal pestovať kvitnúce stromy, kým na nich Avraham nezačal pásť kravy a kým som ich neposial okrasnými krami, kvetmi a mŕtvymi.“ Kolobeh ži­vota, narodenie a smrť a hlavne spomienky sú pre majiteľa cintorína Barucha zdrojom pokoja. A Modrý vrch je jeho symbolom.

Publikované v:
- Slovo, roč, 7, 2005, č. 27, s. 12 (odkaz)