Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana
- recenzia na zbierku poviedok Zadné izby od Aleny Sabuchovej

31. augusta 2005

Láska, sex a staroba

Gabriela Garcíu Márqueza azda netreba čitateľskej verejnosti špeciálne predstavovať. Meno tohto kolumbijského prozaika už niekoľko desaťročí rezonuje v literárnych kruhoch po celom svete. Aj vďaka nemu hispanoamerická literatúra preklenula svoje regionálne hranice a dodnes sa teší medzinárodnému ohlasu. Za umelecky pôsobivú schopnosť, ktorá ‚odzrkad­ľuje život a konflikty‘ exotického prostredia latinskej Ameriky, bol Márquez v roku 1982 oce­nený i prestížnou Nobelovou cenou.

Keďže sa skúsenosť mnohých čitateľov viaže s Márquezom zväčša cez genealo­gicky kom­plikovanú a pomerne rozsiahlu ságu buendíovského rodu, kniha Spomienka na moje smutné pobehlice sa stáva záležitosťou jedného večera, na rozdiel od spomenutého románu Sto rokov samoty, pri ktorom pero a papier zaiste pomôžu v lepšej orientácii po spleti rodinných vzťa­hov. Spomienka na moje smutné pobehlice však svojou jednoduchosťou a útlosťou dokáže stále ponúknuť kvalitný čitateľský zážitok, hoci vzdušnosť textu v istých chvíľach môže brá­niť hlbšiemu ponoru do podávaného literárneho sveta, čo súvisí so samotným žánrom novely; jej typickým znakom je totiž potláčanie digresívnych a epizodických prvkov a práve nimi dokáže Márquez majstrovsky narábať. Napriek tomu sa kniha teší svetovému záujmu, do­konca v krajinách s úradným jazykom španielčinou sa šíri aj prostredníc­tvom pirát­skych vy­daní.

Dej nie je tentoraz situovaný do fiktívneho mestečka Macondo, s ktorým sa viažu osudy viacerých literárnych postavičiek autorovho magickorealistického časopriestoru. Márquezov pútavý rozprávačsky štýl sa síce nemení, no geografia a reálie novely sa približujú viac ku sku­točnosti. Autobiografické tendencie sú zrejmé; azda ide o trend naštartovaný jeho predpo­sled­nou knihou: prvým dielom memoárov pod názvom Román môjho života. Skutočnosť ale ne­obchádza samotnú poetiku magického realizmu; mágia zostáva naďalej neoddeliteľnou zlož­kou reality, no je jej akosi pomenej. Táto redukcia však novelu neoberá na estetickej hod­note, tvorivosť sa opäť naplno prejavuje a dodáva čítaniu esprit, ktorým disponuje len zopár ume­leckých diel a ktorý sa naplno objavuje v Márquezovej narácii.

Viacerí odborníci predpokladajú, že dejiskom príbehu je Barranquilla, významné spolo­čenské centrum karibskej oblasti, kde mladý Márquez novinárčil a pokúšal sa preniknúť do literárneho prostredia. Aj hlavným hrdinom novely sa stal prispievateľ do miestnych novín, hoci v dosť vysokom veku. Deväťdesiatročný starec, „ktorý sa ešte nenaučil myslieť ako starý človek“, sa po prvý raz v živote zaľúbi a na miesto svojho ľúbostného objektu si kladie otázku: „Prečo si ma spoznal taký starý?“ Odpoveď dosť ošúchaná, ale zato pravdivá – veď nikto „nie je taký starý, koľko má rokov, ale na koľko sa cíti“ –, sa pre celoživotného suknič­kára a špeciálneho zákazníka tamojšieho domu lásky Rosy Cabarcasovej otvára v momente, keď zažije „neuveriteľnú rozkoš (...) bez nátlaku túžby či zábran ostychu“. Dievčina v štrnástich rokoch pripomína hrdinovi princeznú Delgadinu zo starej romance o kontroverznej láske otca k vlastnej dcére. Citové vzplanutie si zachováva otvorený ero­tický podtón s dobre rozloženou dávkou irónie. Práve irónia dotvára dielu nadhľad, ktorý lásku na­ivne neromantizuje a starobu nedramatizuje. Zároveň priamo pomenúva zmysel ľud­ského ži­vota a dôvody ľudského konania. „Prežil som takmer celý týž­deň, a nevyzliekol som sa z opravárskych montérok ani cez deň, ani v noci, nekúpal som sa, neholil, nečistil si zuby, lebo láska ma priveľmi neskoro naučila, že človek sa upravuje pre niekoho, oblieka sa a voňavkuje pre niekoho, a ja som nikdy nemal pre koho.“ Uvedomenie si samoty, teda prázdneho miesta v živote a snaha toto miesto na poslednú chvíľu vyplniť, sa pre hrdinu stáva hlavným cieľom. „Nie je nič horšie ako zomrieť sám.“ Tento fakt si neuvedomuje len hlavný hrdina, ktorý už od svojich dvanástich rokoch – keď ho po prvý raz „obkročmo obľahla“ Castorina – uprednostňoval chvíľkovú vášeň a zmyselnosť, uvedomujú si ho aj „smutné po­behlice“. „Keď sa dnes obzriem dozadu, vidím dlhočizný zástup chlapov, čo mi prešli cez posteľ, a dala by som aj dušu, keby som bola zostala hoc aj s tým najhorším. Vďakabohu, že som v pravý čas stretla svojho Číňana. Mám síce pocit, že spávam s Palčekom, ale zato je iba môj.“ Rada od starej prostitútky znie: „neopováž sa umrieť a neokúsiť, aké nádherné je trtkať s láskou“.

Spomienka na moje smutné pobehlice sa na slovenskom knižnom trhu predáva ako ro­mán, aj keď je zrejmé, že ide o novelu. Či už toto mylné žánrové zaradenie má na svedomí nevedomosť alebo marketingový ťah, kniha v istom zmysle pôsobí ako nedokončený román, akoby autor nevyťažil zo spracovanej látky úplne všetko a bránil rozvetveniu príbehu. Tento fakt však v skutočnosti Márquezovi netreba vyčítať, pretože celkovo má kniha všetky atribúty prvotriednej literatúry, vyčítať mu možno azda jeho dlhoročné priateľstvo s kubánskym ko­munistickým diktátorom Fidelom Castrom Ruzom. Občas by mu Márquez mohol dohovoriť, aby sa k disidentom správal trochu úctivejšie. „Je nemožné, aby sa človek napokon nestal ta­kým, akého ho vidia iní ľudia.“

[García Márquez, Gabriel: Spomienka na moje smutné pobehlice. 1. vyd. Prel. Eva Palkovičová. Bratislava : Ikar, 2005. Zo špan. orig. Memoria de mis putas tristes. Odeon. ISBN 80-551-0986-9.]


Vyšlo v Slove.


Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F.: Láska, sex a staroba. In Slovo, roč. 7, 2005, č. 35, s. 14.