Čoskoro

- august: recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

30. septembra 2005

Khallo & Pitorák

Mikronauti

Mikronauti, to je názov krátkeho textu Martina Pitoráka z rovnomenného súboru textíkov, ktoré sa – možno trošku skôr akoby mali – hlásia na svet. Hoci som liberál, tentoraz nebudem nikoho navádzať ani na interrupciu ani na – nebodaj – eutanáziu, veď tá je o inom – o schop­nosti vedieť v pravú chvíľu odísť – a my tu len začíname. Okrem toho, nielen Pitorá­kove pró­zičky, ale aj dielka Renáta Khalla – sa dokážu smiať, dokážu plakať, teda očividne javia známky života.


Pitorák a Khallo sú tiež mikronautmi. Obaja mladí autori sa pohybujú v malých svetoch, na malom priestore, s neveľkými skúsenosťami. Ich tvorba však v sebe skrýva niečo, nad čím sa dá pozastaviť, čo pôsobí kreatívne a má určitú estetickú hodnotu. Zostáva iba rozlíšiť pri­rodzenú, úprimnú výpoveď od prázdneho efektu, ktorý práve v raných prácach často pred­stiera vážnosť a hĺbavosť. A ani v tomto prípade nejde o výnimky; autori ešte nevyzreli do stavu plno­hodnotných umelcov, zatiaľ sa tak iba tvária, ale to neznamená, že v blízkej budúc­nosti nechytia to správne „bluuuz“, ako sa hovorí v textíku AUTOBUSY, ČEREŠNE A ATOS, pretože Khallo ho v ňom – čo aj priznáva – nemal.

„Na to, aby som písal, musím mať bluuuz.“

Khallo s naráciou priveľmi experimentuje. Inšpirácia metódou prúdu vedomia je zrejmá. Je však otázne, či nekorigovaný prístup v podobe stručného myšlienkového záznamu je ten naj­správnejší spôsob, akým sa autor uberá. Ja by som povedal, že nie. Táto metóda je pre neho totiž bezperspektívna, skôr sa podobá na narýchlo napísané zápisky v denníku. Odporučil by som tradičnejšie moderné stvárnenie, hlavné je totiž zvládnuť klasické kategórie a postupy, naučiť sa používať slovo, hrať sa s ním, vidieť text nielen z vonku, ale aj zvnútra. Experiment si môže dovoliť umelec, ktorý zvládol základy alebo je jednoducho geniálny. Khallo géniom nie je, no zručnosť môže získať, napríklad tak, že si posedí „nad tým sprostým kusom plastu s tlačidlami“ trochu dlhšie.

Na rozdiel od Khalla, Pitorák zvláda písanie oveľa lepšie. Na svojom malom políčku vie vytvoriť ilúziu času a priestoru, ktorej čítajúci uverí, pretože Pitorák vidí do štruktúry svojho textu, ovláda ho. Jeho práca si potrebuje už iba chvíľku odležať, potom sa dostať pod nôž editora a ak sa nájde dobrá duša, predstava publikácie s vlastným ISBN nie je nemožná.

Posunovači na železnici a spermicídny gél

Pitorákovi stačí, aby zistil, ako text okresať, zbaviť ho zbytočných efektných nánosov, klišéovitých obrazov a všetkého ostatného, čo škodí jeho vlastnej poetike. Tá sa vydala na správnu cestu. Je jednoduchá i výstižná zároveň. Pracuje s iróniou, nonsensom a s paradoxom. Dalo by sa hovoriť o akýchsi momentkách na zamyslenie. Len keď sa autor nechá – alebo nenechá? – uniesť, dopadne to ako napríklad s lacným a naivným textíkom Anjeli. Šokujúci zvrat v posledných vetách mi pripomenul moju vlastnú tvorbu na základnej škole. Mám pocit, že niečo podobné už napísal aj môj jedenásťročný bratranec, ibaže sa to volalo Upírov hrob. Toto, samozrejme, nebola urážka, ale upozornenie; netreba písať o každej hlúposti, ktorá člo­veka napadne. Niektoré veci jednoducho nestoja za pohľad, stačí ich len spláchnuť.

„Bola to fajn špacírka.“

Zvyšné textíky prezrádzajú, že Pitorák je talentovaný a nádejný autor. Vidí do vlastného tvorivého procesu, a to dáva väčšine textov nadhľad nad témou. Či v alúzii na Wil­liama Shakespeara, v postmodernom útoku na postupy rozprávkového žánru alebo hraním sa s obyčajnou ľudskosťou, tou lepšou i horšou. Humor a uvoľnený prístup v spomínaných po­dobách (irónia, nonsens, paradox) dodávajú Pitorákovej tvorbe čitateľskú pútavosť.

Aby sme nezabudli na Khalla, v jeho tvorbe za najvydarenejšiu prózičku považujem tú pod názvom Siberia m’était contée. Striedaním nesúvislých chronotopov sa Khallovi podarilo vytvoriť mozaiku súčasnej spoločnosti, šedý obrázok, vyvolávajúci nostalgiu a splín, no nie­len zo sivastého záznamu skutočnosti, i z obyčajnej túžby po láske a milovaní každého člo­veka. „Zlatým poliam nič nevadí. Len sa vlnia ako tanečnica a vietor im do tanca fúka pieseň o auguste.“

„ghir§grrr.úô.äťžéíšokf§s§čôbeúosajoo“

„Písať básne je fajn,“ hovorí rozprávač Siberie. Má pravdu. Je to fajn. Literatúru netreba brať príliš vážne. Netreba od nej nič očakávať. Podeliť sa vlastnými myšlienkami, názormi, túžbami a snami, strachom či len tak, zabaviť sa. To je všetko. A ak je naviac schopná kon­frontovať, donútiť k zamysleniu a prehodnocovaniu, o to viac treba písať.

Pred oboma auto­rmi je ešte dlhá cesta. Preniknúť k samotnému princípu umenia, k jeho podstate a významu sa nepodarí každému, nemusí sa to podariť ani Khallovi a Pitorákovi, veď by neboli jediní. Je však isté, že obidvaja majú potenciál. Bola by škoda ho zavrhnúť.

„Pozrite, svitá. Slnko pomaly stúpa z vnútra Zeme medzi oblaky. Rozžiarili sa na oran­žovo, takto nejako vyzerá môj muž, keď na mne dychčí, ale je to krásne. Nádherné. Nie je čudné, že sa z toho básnici idú zblázniť. A niet nič romantickejšie ako zobrať svoju vyvo­lenú na kopček pri východe slnka. Aj muž mi to tak urobil. Skutočne nádherne. Vidím to pred sebou, siluety domov, keď sa ich prvýkrát dotknú lúče slnka, stromy a zvuky života.
No čo už, svitá. Musím nakŕmiť sliepky.“ (Pitorák)

Vyšlo v časopise Let, roč. 1, 2005, č. 6 s. 39 - 42