Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

16. novembra 2005

Zaspal som pri rátaní hviezd

Už dvadsaťsedem zväzkov vyšlo vydavateľstvu Ikar v edícii Odeon zameranej na litera­túru, ktorá dodáva knižniciam celého sveta úctu a vážnosť. Čo by to však bolo za svetovú edíciu, keby v nej chýbalo meno jedného z najpopulárnejších autorov druhej polovice minu­lého storočia?! Reč je o nositeľovi Nobelovej ceny za rok 1982 – Gabrielovi Garcíovi Már­quezovi. Ešte v tomto roku mohla slovenská čitateľská verejnosť siahnuť po autorových po­sledných knihách Román môjho životaSpomienky na moje smutné pobehlice.

Najnovšia publikácia vydavateľstva sa vracia do šesťdesiatych rokov, teda do obdobia, kedy vznikol Márquezov najznámejší román Sto rokov samoty. Ide o súbor siedmich povie­dok, ktoré tomuto románu predchádzali a ktoré po ňom nasledovali.

Zbierka Pohreb Veľkej Matróny pomenovaná podľa rovnomennej krátkej prózy sa verne pridŕža poetiky magického realizmu. V súčasnosti sa autor odkláňa od pôvodnej tvorivej koncepcie, napriek tomu jeho čitateľská úspešnosť neustále stúpa, veď najčerstvejšie Spo­mienky na moje smutné pobehlice sa v hispanofónnych krajinách rozširovali aj v pirátskych vydaniach. Nie je to len poetologický rámec, ktorý dodáva Márquezovi túžbu po neobyčaj­nom literárnom chronotope, ako dobrý rozprávač totiž dokáže upútať ‚obecenstvo’ svojím štý­lom, jedinečnou hrou so slovami.

V poviedkach zo zbierky netreba hľadať zázračno; je všade navôkol. Racionalita a logika sa riadia absurdným, fantastickým a magickým. Iba v tomto surreálnom priestore môžu spo­ločne jestvovať „práčky zo San Jorge, lovci perál z Cabo de Vela, rybári s čereňmi zo Cié­nagy, lovci krabov z Tasajery, čarodeji z Mojany, robotníci salín v Manaure, harmonikári z Valleduparu, krotitelia koní z Ayapelu, zberači papáje zo San Pelaya, prekárači z La Cuevy, ľudoví básnici a speváci z Bolívarových saván, šibali z Rebola, vesliari od rieky Magdalény, perohryzovia z Mompoxu, (...) potulní cirkusanti s akrobatom na visutej hrazde, čo viac ráz preletel so bzukotom ponad hlavy davu“. A nielen oni, i „úbohá žena, čo si od detstva rátala tlkot srdca a nestačili jej už číslice“, či „Jamajčan, ktorý trpel nespavosťou, lebo ho rušil zvuk hviezd“ alebo „námesačník, čo v noci vstával, aby zničil to, čo urobil cez deň“ sú pozadím tohto bohatého mýtického a rozprávkového sveta.

Stret ireálneho a skutočného nemusí byť vždy sprevádzaný zrážkou dvoch odlišných di­menzií. V magickorealistickej literatúre sa tieto dva elementy vedia zlúčiť do jednej, rovno­rodej látky, do snového tkaniva. Načrtávajú sa nové vektory, ktoré však z hľadiska iného, neexaktného pohľadu vypovedajú o človeku oveľa pravdivejšie, oveľa skutočnejšie. Exotika tejto nevšednej reality vyviera z folklóru multikultúrneho prostredia Karibiku, kde na seba vzájomne pôsobilo viacero etník a civilizácií. Akoby celkovo dejiny latinskej Ameriky vysti­hovala prvá poviedka-kronika o Veľkej Matróne. Vo výstrahe „pre budúce generácie“ v explicite autor zjavne naráža na postkoloniálnu éru oblasti plnú diktátorských a mocichtivých snáh. Paradoxne však potom vyznieva Márquezovo dlhodobé priateľstvo s Fidelom Castrom Ruzom, hlavným predstaviteľom komunistickej totality na ‚Ostrove slo­body’.

Veľkej Matróne, „zvrchovanej vládkyni nad ríšou Maconda“ je dovolené všetko, dokonca si počas omše „nemusela pokľaknúť ani pri pozdvihovaní, aby si nezašpinila sukňu lemovanú holandskými čipkami a naškrobené spodničky s volánmi“. „Na základe svojej hegemónnej vôle za mierových čias ustanovovala a zosadzovala kanonikov, prideľovala prebendy a sinekúry a bdela nad blahom svojich prívržencov, a to bez ohľadu na to, či musela použiť intrigy alebo volebný podvod. V búrlivých časoch Veľká Matróna tajne prispievala na vy­zbrojenie svojich prívržencov a verejne podporovala ich obete.“ Nie je jej vzdialené ani feu­dalistické správanie v podobe práva prvej noci a vyberania daní. Implicitná irónia sa preja­vuje v hyperbolizácii a legendizácii Veľkej Matróny ako symbolu najvšeobecnejšieho prin­cípu, ktorý si príde na veľkolepý pohreb uctiť od prezidenta republiky, cez „nadprirodzené mocnosti“ až samotný rímsky pápež.

Márquez svoj štýl ozvláštňuje jemnou barokovosťou, prejavujúcou sa v prehnanej orna­mentálnosti, ozdobnosti a v rozsiahlejších syntaktických konštrukciách. Dodáva tak textom patričnú hĺbku, starobylosť a nekonečnosť. Nie je to ani štylizácia ani klam, len maľby, na ktoré sa dá neustále dívať a vždy v nich nájsť niečo nové, niečo obohacujúcejšie.

Autorovi sa darí pôsobiť na čitateľov i senzuálne, prostredníctvom zmyslov. V poviedke More strateného času začalo more „za prvých marcových nocí rozvoniavať ako ruže“. Vôňa sa postupne šíri celým textom a dotvára atmosféru zvláštneho. Pre postavy, žijúce na pobreží neznamená nič iné, ako „Božiu výstrahu“, ktorá so sebou prináša kurióznych ľudí, kuriózne situácie a správanie. „Chcem mať pred smrťou istotu, že ma zahrabú do zeme ako poriadneho človeka (...). A jediný spôsob, ako túto istotu získať, je odísť inam a poprosiť dakoho, aby ma pochoval zaživa.“

Na kuriozitách Márquez nešetrí. Napríklad v poviedke Veľmi starý pán s obrovskými krídlami Pelayo „musel napínať zrak, aby dovidel do zadnej časti dvora, kde sa niečo pohy­bovalo a stonalo. Podišiel bližšie a až vtedy zistil, že je to starec, ktorý ležal na bruchu v blate a darmo sa namáhal vstať, lebo mu v tom bránili obrovské krídla“.

Márquez vie, ako nahliadnuť do duše, ako ju potešiť, ako sa s ňou zhovárať. Jeho po­viedky z Maconda a iných snových krajov predstavujú literárnu imagináciu prvej kategórie. Sú to otvorené svety, ktoré sa vzájomne prekrývajú a – hoci atypickým spôsobom: cez obra­zotvorný a fantazijný aspekt – riešia prob­lémy dnešného človeka.

Pri čítaní máte pocit akoby ste rátali hviezdy. Môže sa vám, že podobne ako Tobiáš z Mora strateného času sa do nich započítate a zistíte, „že od minulého decembra pribudli ďalšie tri“.

[García Márquez, Gabriel: Pohreb Veľkej Matróny. 1. vyd. Prel. Vladimír Oleríny. Bratislava : Ikar, 2005. Zo špan. orig. Los funerales de la Mamá Grande. Odeon. ISBN 80-551-1058-1.]


Vyšlo v Slove.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F.: Zaspal som pri rátaní hviezd. In Slovo, roč. 7, 2005, č. 46, s. 14.

Druhý zdroj | Jílek, Peter F.: Zaspal som pri rátaní hviezd. In Slovo [online]. 16. 11. 2005. [2017-06-12]. Dostupné na: <http://www.noveslovo.sk/node/18195>. ISSN 1336-2984.