29. augusta 2005

Eutanázia básnika Rúfusa

„Opusť to štíhle kanoe / a vydaj z ruky veslo.“ Po vyše polstoročnom splavovaní sloven­ských literárnych vôd sa Milan Rúfus dobrovoľne vrhá do vodných vírov literárnej histórie. Akiste to má na svedomí básnikov pokročilý vek, ktorý sa nezadržateľne blíži k osemdesiatke a v ktorom sa človek snaží zväčša premýšľať nad tým, ako svoju životnú púť dôstojne uzav­rieť. Táto básnická rozlúčka má ďaleko od ovídiovského gesta, ‚čo Diovmu hnevu sa vzopne‘, skôr ide o reflexie básnika, akúsi novodobú hviezdoslavovskú súvahu nad sebou a svetom. „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe. / Čím viac jej potrebný, / tým zbytočnejší dobe.“ Zbierka básní Báseň a čas má teda podobu komornej spovede; tichý lament totiž naznačuje, že slová nemusia byť vždy tým pravým výpovedným artiklom, niekedy stačí vzdych alebo nedopovedané. „Pyšní na to, čo všetko vieme, / odkázaní sme na to nemé, / či samo seba vy­javí.“