30. novembra 2006

Pseudotragédia o obličkách

Pokus o závažnú výpoveď na tému raison d’être sa v poviedke Petra Gašparíka pod ná­zvom Mono­dráma nevydaril. Autorovo prehnané úsilie ponaťahovať sujet ako vyprá­žaný syr pro­stredníctvom nudných deskriptívno-reflexívnych pásem a digresií až do zá­verečnej kriminál­nej pointy sa míňa existenciálnemu či existencialistickému zámeru. Možná inšpirácia v sartrovskom modeli kolabuje práve na neschopnosti zrealizovať fik­ciu hraničnej situácie, ktorej čitateľ uverí. Čas a priestor i samotný duševný stav sú iba zlou napodobeninou serióz­neho umenia, nemastným-neslaným balastom, obyčajnou floskulou a naivným sentimentom opierajúcim sa o nadhodené frazematické múdrosti: „Každá tragédia sa odohráva v láske. Milujem ju. Celú, dopodrobna ovešanú mojím dy­chom, reťazami krás a lupeňového rastu jej mihalníc, zreničiek sýtozelenej farby, do akých sa vnáram nebadane či so zreteľnou snahou.“ Autor tento fakt – napokon – potvr­dzuje aj slovami: „Trepem prázdne vety.“ Nanešťastie v tom pokračuje ďalej, neuve­domujúc si, že celá jeho poetika je totižto založená na tomto princípe, na trepaní prázd­nych viet: „Láska je matkou tragédií. Ako môže niekto dopustiť taký protipól? Milovať v bolesti. Plakať od šťastia, či tancovať tanec smrti? Vari podstata človeka nie je v blízkosti, pachu, dychu hľadania, sliedenia, čuchania za pravdou či už dobrou, či čier­nou, ale stále je to pravda, či nie? Kde väzí všetka tá nesmrteľná pretvárka života smie­chu cez slzy? V láske.“ Áno, aj nám sa rozbúchalo srdiečko od toľkého postpubertál­neho alebo skôr oneskoreného pubertálneho filozofovania nad zmyslom života.

Úvodník

Rok je dosť dlhý čas na to, aby správy o Danielovi Tupom zneli už len agentúrne a banálne. Taký je život. Aj tento príbeh napokon zapadne prachom ako príbeh Mária Gorala, Anastázie Balážovej, Karola Sendreia a mnohých ďalších, ktorí sa stali alebo iba stanú obeťami násilia a nenávisti. Čo po nich zostane? Pamätník na Tyršovom nábreží v Bratislave – memento okoloidúcim, že ľudská hlúposť vie i zabíjať. Daniel však mal šťastie, vrah ho neumlčal úplne, predsa po ňom niečo zostalo – slová, torzo myšlienok, „základy nedohotovenej stavby“ (Daniel Hevier).

31. októbra 2006

Memento, homo, quia pulvis es a tak ďalej

Na pominuteľnosť sa človeku darí akosi zabúdať, vytesňovať ju z reality života za plytké a pochabé náhradky, otupujúce a – samozrejme – pominuteľné. Človek azda v túžbe po več­nosti spyšnel a poplietol si významy; večné zamenil s chvíľkovým triumfom, frajerskou pó­zou a indiferentnou optikou. Taká je základná téza zbierky básní Jozefa Lei­kerta ne­súca ná­zov po ústrednej te­maticko-motivickej inšpirácii – po pominuteľnosti.

Leikertova pominuteľnosť sa však nerealizuje v podobe biologickej entro­pie – aj keď tá je jej holým základom –, ale vo filozofickej kategórii ako vedomosť, reflexia a pokus o konfrontáciu. Výstižne ju v doslove k zbierke atribuuje Peter Liba pojmom skúse­nosť, pretože pod pominuteľnosťou – časovo alebo prie­storovo vzdialenou, bytostne nezasa­hu­júcou – sa neskrýva nič, len vágny aristotelovský súd, že človek je smrteľný, lebo aj Sok­rates je taký. „Ako keď sa naobedujeme / na novinách, / kde sa píše o vojne / bez nôh / s vytrhnutými srdcami.“

Ďalším dôležitým momentom je pre autora civilizačno-kultúrny kontext, teda kres­ťanská etika pripomínajúca eschatologickú reflexiu a spiritualitu barokovej morálky, chví­ľami mo­ralizujúcej, dvíhajúcej kázňový prst nad ľudskou nepoučiteľnosťou: „Človek / je nepolepši­teľný / ako milión ráz predtým.“ Avšak barokový charakter je azda atmosféric­kým zábleskom v Leikertovej poetike; formálna stránka veršov totiž nemá veľa spoloč­ného s barokom: jej syn­tax je príliš krátka, bez enumerácie, vonkoncom sa neprihovára monumentalitou – práve na­opak –, využíva frázovanie a rozčleňovanie, v ktorom každá strofa pôsobí prehnane samo­statne, akoby len ona bola nositeľom sémantiky, čím sa báseň celkovo rozkladá. Zbierka na­vonok päťdesiatich dvoch iba očíslovaných básní by sa bez číslovania javila väčšmi ako zbier­ka desiatok krátkych útva­rov s nábojom aforizmu a gnómy: „Lásku / si hľadal aj tam, / kde nikdy ne­bola. // Pričasto si sa / zdôve­roval stolič­kám. // Klesal si k ich nohám / ako strom napadnutý / úplavicou. // Červotoč ťa hlodala / a ty si jej podal / aj druhú ruku. // Kýpeť. // Čo na srdci, / to na ja­zyku, / ako vra­vieval starý hrobár, / ktorý vedel o živote viac / než jeho lo­paty. // Pred každou / slávnos­ťou všetky namočil / do vody, / aby napučali. // Muži / aj tak po smrti týždeň / zarastajú. // Ženy sa začnú podobať / na milencov, / ktorí prešli ich autostrá­dami. // Čo všetko vyryli / do ich stien.“

V zbierke Pominuteľnosť rezonuje tiché rekviem angažované vo viere v mystérium. Po­korne prijímaný strach zo smrti sa uzatvára túžbou „vstať z mŕtvych“. Ale aj sekulárne – a možno iba sekulárne – je skúsenosť, s ktorou sa treba vyrovnať a Leikertov lyrický subjekt na túto skúsenosť už rezignoval, v nepokoji a neistote: „Žeby sme boli odsúdení / na odcudze­nie?“

Publikované v:
- Let, roč. 2, 2006, č. 19, s. 794 -795

30. septembra 2006

Nové vydanie zberateľského diela Adolfa Petra Zátureckého

Antológia Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky bola edične pripravená z dvoch diel Adolfa Petra Zátureckého: zo Slovenských přísloví, pořekadiel a úsloví, ktoré vyšli po prvý raz v roku 1897 v Prahe a zo Slovenských hádaniek publikovaných o tri roky skôr pod pseudonymom Borovohájsky v Turčianskom Svätom Martine (dnešný Martin). Sa­motné Slovenské hádanky sa však – na rozdiel od zbierky prísloví, porekadiel a úsloví – už ďalšej edície nedočkali, takže vydavateľský počin Slovenského Tatranu toto dielko po vyše storočí opätovne sprístupňuje širšej čitateľskej verejnosti. Taktiež ale možno vní­mať aj zbierku prísloví, porekadiel a úsloví, ktorá sa síce ďalších vydaní doč­kala, avšak šlo o dobové reedície ideologicky zasahujúce text vypustením kapitol s nábo­ženským materiá­lom. Antoló­gia sa preto opiera o pôvodné vydanie.

31. júla 2006

Mikronautský syndróm

V našom prvom stretnutí s Martinom Pitorákom – súbor krátkych próz pod názvom Mik­ronauti – sme predostreli potenciu autora balansujúcu na hranici perspektívy a – na­opak – reality; textom sa zväčša darilo – ich kreatívny, prípadne estetický náboj predurčo­val na eventuálny vývoj –, kvalitatívne však nepresiahli charakter lepšieho pokusu s tendenciou k jarmočnému efektu a klišéovitosti.

16. marca 2006

Modrý, modrá, modré...

 … nebolo to dobré. Aj takto sa dá ohodnotiť zbierka básní Jána Sabola Láska na modro, ktorú publikovalo prešovské Vydavateľstvo Michala Vaška. Nezostaneme – pravdaže – len pri takomto prostoduchom stanovisku, poďme sa teda pozrieť „do básne, v ktorej veršov niet, / len čierne diery, / vzdialený rytmus kastaniet“.

8. februára 2006

Keď sa povie Umberto Eco

Keď sa povie Umberto Eco, automaticky sa má na mysli Meno ruže, akoby sa autor stal synonymom vlastného diela, akoby sa dielo stalo väzením vlastného autora. Túto petrifikáciu možno na jednej strane hodnotiť pozitívne, veď sa ňou spisovateľ zapisuje do všeobecného povedomia čitateliek a čitateľov, na druhej strane sa však s takýmto faktom nemôže uspoko­jiť živý, stále tvoriaci umelec. Ecov románový debut je určite na listine kníh, s ktorými by mal mať každý sčítaný človek skúsenosť, ale taktiež takto dochádza len k jednému povin­nému čitateľskému kontaktu a na tie ďalšie sa akosi zabúda. Aj v najnovšom románe La Misteriosa Fiamma della Regina Loana – v českom preklade Tajemný plamen královny Lo­any – autor dokazuje, že jeho brilantná hra s textom neprichádza o svoju potenciu, stále je schopná osloviť a prekvapiť.