30. novembra 2006

Pseudotragédia o obličkách

Pokus o závažnú výpoveď na tému raison d’être sa v poviedke Petra Gašparíka pod ná­zvom Mono­dráma nevydaril. Autorovo prehnané úsilie ponaťahovať sujet ako vyprá­žaný syr pro­stredníctvom nudných deskriptívno-reflexívnych pásem a digresií až do zá­verečnej kriminál­nej pointy sa míňa existenciálnemu či existencialistickému zámeru. Možná inšpirácia v sartrovskom modeli kolabuje práve na neschopnosti zrealizovať fik­ciu hraničnej situácie, ktorej čitateľ uverí. Čas a priestor i samotný duševný stav sú iba zlou napodobeninou serióz­neho umenia, nemastným-neslaným balastom, obyčajnou floskulou a naivným sentimentom opierajúcim sa o nadhodené frazematické múdrosti: „Každá tragédia sa odohráva v láske. Milujem ju. Celú, dopodrobna ovešanú mojím dy­chom, reťazami krás a lupeňového rastu jej mihalníc, zreničiek sýtozelenej farby, do akých sa vnáram nebadane či so zreteľnou snahou.“ Autor tento fakt – napokon – potvr­dzuje aj slovami: „Trepem prázdne vety.“ Nanešťastie v tom pokračuje ďalej, neuve­domujúc si, že celá jeho poetika je totižto založená na tomto princípe, na trepaní prázd­nych viet: „Láska je matkou tragédií. Ako môže niekto dopustiť taký protipól? Milovať v bolesti. Plakať od šťastia, či tancovať tanec smrti? Vari podstata človeka nie je v blízkosti, pachu, dychu hľadania, sliedenia, čuchania za pravdou či už dobrou, či čier­nou, ale stále je to pravda, či nie? Kde väzí všetka tá nesmrteľná pretvárka života smie­chu cez slzy? V láske.“ Áno, aj nám sa rozbúchalo srdiečko od toľkého postpubertál­neho alebo skôr oneskoreného pubertálneho filozofovania nad zmyslom života.

Úvodník

Rok je dosť dlhý čas na to, aby správy o Danielovi Tupom zneli už len agentúrne a banálne. Taký je život. Aj tento príbeh napokon zapadne prachom ako príbeh Mária Gorala, Anastázie Balážovej, Karola Sendreia a mnohých ďalších, ktorí sa stali alebo iba stanú obeťami násilia a nenávisti. Čo po nich zostane? Pamätník na Tyršovom nábreží v Bratislave – memento okoloidúcim, že ľudská hlúposť vie i zabíjať. Daniel však mal šťastie, vrah ho neumlčal úplne, predsa po ňom niečo zostalo – slová, torzo myšlienok, „základy nedohotovenej stavby“ (Daniel Hevier).