Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

15. marca 2009

«Džez mi dáva najväčšiu slobodu.» Rozhovor s Milom Suchomelom

Milo Suchomel (1976 Poprad) je jednou z najvýznamnejších osobností slovenského džezu. Jeho profesionálny záujem o tento hudobný štýl sa začal formovať počas štúdia na Štátnom konzervatóriu v Žiline (1989 - 1995). Neskôr absolvoval aj Štátne konzervatórium v Bratislave (1997 - 2000) a University of Louisville v Kentucky v Spojených štátoch amerických (2001). Účinkoval v známych formáciách ako Dodo Šošoka and His Family/Friends, Elie Quartet/Quintet, Gustav Brom Big Band, Milo Suchomel Quartet, Swinging Europe, Tatra Quintet či Orchester Pavla Zajačka. Spolupracoval s významnými osobnosťami nielen doma, ale i vo svete. V roku 2001 získal na Jazz Juniors Krakow Festival v Poľsku ocenenie najlepší inštrumentalista a v roku 2004 sa Milo Suchomel Quartet umiestnil na štvrtom mieste zo sedemdesiatich kapiel na medzinárodnej súťaži Hoeilaart International v Belgicku.

Aké boli tvoje prvé kroky k hudbe vôbec?

K hudbe som sa dostal prirodzene - cez rodinné zázemie. Mama pochádza z hudobníckej rodiny; hudba ju stále obkolesovala, dotýkala sa celého jej života, všetkých jej generácií až po súčasnú. U nás doma znel aj džez, ten počúval otec, mama sa zase orientovala na ľudovú nôtu: na etno a rómsku hudbu. Mal som k nej teda vždy veľmi blízko. Takto by som charakterizoval svoje prvé dotyky s hudbou. Potom ma dali rodičia na základnú umeleckú školu, vtedajšiu ľudovú školu umenia, a tam sa ten záujem začal prehlbovať. Na konzervatóriu som sa za muziku zanietil úplne.

Čiže vážny záujem o džez sa objavil už na konzervatóriu?

Na Štátnom konzervatóriu v Žiline som začal študovať fagot, teda hru na nástroji typickom pre vážnu hudbu, ktorý má dosť ďaleko od džezu, aj keď osobne si myslím, že oba hudobné - nazvime to - štýly so sebou v istom zmysle hraničia. V tom čase vznikol na konzervatóriu big band The Slovak Youth Swinging Generation pod taktovkou - bohužiaľ - už nebohého Miroslava Belorida. A tak sa to asi nejako začalo. Určite ma vtedy veľmi potešilo, keď ma profesor Belorid oslovil,pretože som k takémuto typu hudby inklinoval a bol som jednoducho šťastný, že ju začnem hrávať. Ponuku som teda jednoznačne prijal a začal som so saxofónom. Po prvýkrát som začal hrať džez, konkrétne swing a ohúrilo ma to natoľko, aby som už vtedy vedel, že ho chcem robiť dlho-dlho do budúcnosti. Džez a vážna hudba - ktorú som oficiálne študoval u Milana Oravca - sa mi začali prelínať. Práve profesor Oravec ma už v tom čase - nebojím sa tvrdiť - vyzbrojil schopnosťou profesionálnej interpretácie.

Nebol to teda rýchly prechod?

Presne, nemôžem povedať, že som rýchlo vymenil fagot za saxofón, pretože som stále študoval vážnu hudbu, ktorá ma vždy dokázala očariť. Samozrejme, džez som miloval. Vážnu hudbu však stále považujem za alfu a omegu. Veľa vecí vychádza práve z nej, či je to harmónia alebo melodika. Čiže nebol to rázny alebo rýchly prechod, aj keď som s tým mal určité, ale nie veľké problémy. Konzervatívnejší a ortodoxnejší profesori vážnej hudby si myslia, že ak sa chce niekto venovať takzvanej klasike, tak džez ho môže pokaziť alebo dokonca zmeniť mu myslenie a že to potom cítiť v interpretácii vážnej hudby. Podľa mňa to však nie je pravda, naopak, džez interpreta obohacuje v rytmizácii a vlastnom prejave, ktorý je - samozrejme - aj vo vážnej hudbe, ale v jej prípade ide o interpretáciu skladateľa, kým džez je v tomto prípade slobodnejší, voľnejší vďaka interpretácii. Stačí sa pozrieť na takých velikánov, ako sú veľkí Wynton Marsalis, ten hrá fantasticky džez na trubke a hrá aj fantasticky klasiku alebo Chick Corea či Herbie Hancock. Úspešne som teda skĺbil hru na saxofóne a fagote. Absolutórium som absolvoval - sprevádzal ma Štátny komorný orchester v Žiline - a dokonca som mal aj akýsi džezový absolvák. Bol to koncert, kde som hral ja a ďalší dvaja-traja moji spolužiaci a spomínaný big band. Ale v podstate ani profesorovi Beloridovi neprekážalo, že hrám na fagote a ani profesorovi Oravcovi, že hrám na saxofóne. 

Napriek tomu si bol prijatý na klasickú vysokú školu?

Áno, bol som prijatý na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde som však nezotrval dlho, ani jeden semester. Toto rozhodnutie bolo vyslovene osobné, pretože už v tom období som bol definitívne rozhodnutý, lepšie povedané, život ma viedol tou cestou prirodzene, v podstate som nad tým ani veľmi nepremýšľal. Začal som hrávať so svojou kapelou. Už v Žiline som zvykol byť lídrom všelijakých džezových zoskupení a také moje prvé zoskupenie bolo Elie Quartet alebo Elie Quintet. V tom období som začal tvoriť novú, bratislavskú Elie. Bol som definitívne rozhodnutý, že moja cesta bude džez. Nemal som dôvod zotrvať na vysokej škole, jednak som nemal ani čas a ani to nebola moja ambícia. Na vysokej škole ma vyučoval docent Ján Martanovič a obľúbil si ma. Hovoril, aby som si spravil aspoň bakalára, ale ako som už hovoril, nevidel som v tom vtedy - možno teraz - nejaký zmysel, myslel som si, že tým pádom budem musieť veľa cvičiť na fagote a bál som sa, že to ovplyvní moju cestu za džezovou hudbou, takže som sa definitívne po štyroch mesiacoch rozhodol, že z vysokej školy odchádzam. 

Hovoril si o svojej prvej formácii. Ako spomínaš na toto obdobie?

Myslím, že každý umelec veľmi rád spomína na svoje prvotinky. Elie - raz to bol kvarter, raz kvintet, záležalo od počtu muzikantov na pódiu - bola moja prvá kapela. Aj ja veľmi rád spomínam na to obdobie, pretože presne vtedy sa začali kryštalizovať títo mladí džezmeni v Žiline. Chodili sme hrávať do podniku Galéria Emócia. Po večeroch sa tu stretávali hudobníci, mali sme radi tieto večerné seanse, kde fakt prišla aj tretina konzervatória. Striedali sme sa tu s muzikantmi ako Radovan Tariška, Mišo Vanouček, Radim Herák, Juraj Chupáč a Marián Ševčík. Bolo to jedno z najkrajších hudobných období v mojom živote. 

A prečo Elie?

Jednoduchá odpoveď. Elia bola moja prvá priateľka, taká prvá školská veľká láska mojej mladosti na žilinskom konzervatóriu. Kapelu som pomenoval podľa jej mena, volala sa podobne ako postava románu Agathy Christie Nekonečná noc (smiech). 

Ako ťa alebo vás mladých džezmenov prijala staršia generácia? 

Bola to doba, keď nás prišlo... nechcem povedať veľa, ale myslím si, že na Slovensko dosť veľa. Formovala sa nová džezová generácia. Čiže staršia generácia nás prijala s nadšením, pretože chýbala stredná generácia, bola tam akási diera. Bol som asi dvadsiatnik, keď som sa začal motať v Bratislave. Neskôr sa aj ďalší predstavitelia tejto generácie posunuli do hlavného mesta zo svojich miest, napríklad Klaudius Kováč, Ondrej Krajňák, Marián Ševčík, Radovan Tariška a ďalší. Začali sme hrávať s týmito v tej dobe už veľkými hviezdami džezu, s Dušanom Húščavom, ktorý ma - mimochodom - aj vyučoval hru na saxofóne na Štátno konzervatóriu v Bratislave, tiež s Gabrielom Jonášom, Jurajom Kalászom, Matúšom Jakabčicom, Jurajom Bartošom, Ľubošom Tamaškovičom a ďalšími. 

Ako si sa ďalej rozvíjal v Bratislave?

Ako som spomínal, žilinská Elie sa zmenila za bratislavskú, pretože na bratislavskom konzervatóriu - už po odchode z vysokej školy - som sa zoznámi s vynikajúcim kontrabasistom Jurajom Kalászom a trubkárom Oskárom Törökom. Pravdu povediac, profesor Húščava, teda jeho meno a jeho hra na saxofóne ma ťahala opäť do školy a druhá vec - nechcel so ísť na vojnu, takže takto som sa úspešne vyhýbal povinnej vojenskej službe (smiech) a založil som si novú zostavu Elie, novým členom bol bratislavský konzervatorista, určite neprehliadnuteľný klavirista Ľubo Šrámek. Takže dá sa povedať, že po VŠMU a počas štúdia a hlavne počas štúdia na bratislavskom konzervatóriu u profesora Dušana Húščavu som mal kapelu Elie Quartet/Quintet, s ktorou sme veľmi často hrávali. Až teraz si uvedomujem, aké to bolo neuveriteľné, boli sme vyslovene mlaďasi, hrávali sme veľmi často s rôznymi hosťami, samozrejme, veľké organizačné pokroky v tejto kapele urobil pre nás Juro Kalász, mávali sme pravidelné cykly, napríklad v Cik-cak centre, kde sme raz mesačne mávali veľký koncert s renomovanými česko-slovenskými umelcami, raz s nami dokonca vystupoval Lazaro Cruz. Paralelne s touto zostavou ma oslovil dirigent Orchestra Pavla Zajačka, samotný Pavol Zajaček a tak som začal hrávať v tomto big bande. Vtedy som hral aj s Gustav Brom Big Bandom. Kultúrny život v Bratislave ma obohatil. Bolo tu aj viac klubov, samozrejme, tých klubov je stále málo, ale predsa len v porovnaní so Žilinou, kde sme hrávali v jednom, maximálne dvoch kluboch, sme v Bratislave zo začiatku pôsobili v piatich-šiestich, čo v tej dobe bohato stačilo na to, aby som sa v džeze vzdelával a prijímal kvalitu, ktorú tvorila staršia džezová generácia.

Napriek tomu si sa predsa len opäť pokúsil o štúdium na vysokej škole, tentoraz v zahraničí...

Do hlavného mesta som prišiel asi ako dvadsaťročný a po štúdiu na bratislavskom konzervatóriu som opäť hrával bez toho, aby som bol na nejakej škole. Mal som však ambíciu dostať sa na nejakú prestížnu džezovú akadémiu. Nakoniec ma prijali na tri: na Berklee College of Music v Bostone, do Haagu - holandský názov si nespomeniem - a na University of Louisville. Jednoznačne som si vybral Louisville, pretože som si dlhšie korešpondoval s profesorom tejto školy Michaelom Tracym a získal tam dokonca full scholarship, čo bolo pre mňa finančne najvýhodnejšie; tieto americké školy sú na naše pomery jednoducho veľmi drahé. Odišiel som teda do Štátov zhruba ako dvadsaťpäťročný. Avšak zotrval som tam iba jeden semester. Dôvody boli osobné, týkali sa citových väzieb, ktoré som mal na Slovensku.

Ako ťa obohatil tento pobyt?

Tento relatívne krátky pobyt mi dal veľmi veľa. Stretol som množstvo vynikajúcich umelcov, s ktorými som mal možnosť aj hrať na rôznych workshopoch. Na univerzite som bol členom dvoch telies. V rámci nich som sprevádzal svetové top triedy ako Jerryho Bergonzyho, Dennisa de Blazio, Johna LaBarberu, Kennyho Wernera a podobne. Na škole dokonca pôsobil aj Jamie Abersold, podľa ktorého sú pomenované známe študijné materiály, takzvané abersoldy.

Čo bolo ďalej, po návrate na Slovensko?

Po návrate som začal vytvárať svoju novú kapelu - Milo Suchomel Quartet. Nechcem povedať, že v Elie Quintet sme sa rozkmotrili, to v žiadnom prípade, ale každý jeden začal robiť na vlastných projektoch, už iba Majo Ševčík mal zahraničné angažmán a ľubo Šrámek šiel študovať klavír do Grazu. V novej kapele sa však - paradoxne - objavili členovia bývalej kapely. Klaudius Kováč, Majo Ševčík ako jeden z mojich najvernejších hudobníkov a na kontrabase sa striedali Tomáš Baroš a Štefan Bartuš. Novému kvartetu som sa venoval dosť intenzívne, účinkovali sme napríklad na Bratislavských džezových dňoch v roku 2003, zúčastnili sme sa aj medzinárodných súťaží, dokonca v belgickom Hoeillarte sme sa umiestnili spomedzi sedemdesiatich kapiel na štvrtom mieste, čo bol veľký úspech, takisto sme boli na súťaži v španielskom Getxo pri Bilbau, hrali sme na pódiu s McCoyom Turnerom, odohrali sme veľký koncert pre viedenský rozhlas ORF a mali sme množstvo ďalších šnúr a cestovaní. Táto kapela bola určite mojou srdcovskou. Samozrejme, chcel som ešte nejako ukončiť túto fázu...

Máš na mysli tvoje najnovšie cédečko?

Áno, nedávno sme ho natočili s touto kapelou v Poľsku a za krátku dobu uzrie svetlo sveta.

V tom istom čase ma oslovil Vlado Valovič, či by som neprijal miesto prvého tenora v Gustav Brom Big Bande, odpoveď bola jednoznačne áno. Tak som paralelne hrával v troch formáciách, ale aj v iných zostavách, napríklad som bol členom kapely Doda Šošoku a jeho projektu Dodo Šošoka and His Friends, respektíve Family, s ktorým som tiež pobehal kus sveta. Boli sme v Kanade, na svetovom džezovom festivale Fogia v Španielsku a na rôznych koncertoch a festivaloch v Nemecku a inde. Spolupracovali sme aj s viacerými umelcami európskych a svetových mien: Robertom Balcarom, Heinrichom von Kalnein, Peterom Mudsenom či Yvonnou Sanchez. So svojou kapelou sme tiež oslovili americké speváčky Gail Anderson a Karin Edwards.

Nie si len interpretom, ale aj autorom, tvoje formácie mali v repertoári vždy veľa tvojich skladieb...

Ono to ak býva, človek, ktorý má ambíciu zakladať vlastnú kapelu, je veľmi rád, ako ho jej členovia interpretujú. Odjakživa som pre svoje zostavy písal, aj spomínané cédečko obsahuje kompletne moje skladby, venujem sa aranžovaniu a produkcii. Čiastočne som navštívil popmusic, skomponoval zopár pesničiek pre Vierku Berkyovú, tiež som zložil pieseň pre Sisu Sklovskú, Mariána Čekovského a Karola Kučeru, niektoré piesne mi naspieval aj Karol Csino a produkoval som aj Robovi Opatovskému a Marošovi Kramárovi. 

Nie je to tak trochu nevera voči džezu? Aký je tvoj názor na súčasný pop?

Za štandard sa považuje nezáujem ortodoxných džezmenov voči popu, jednoducho ho nevnímajú. Ale treba to brať konkrétne. Keď vychádzame zo slovenských pomerov a bavíme sa o našej džezovej a populárnej hudbe, dá sa s určitosťou povedať, že terajší pop nemôže nijako osloviť džezového hudobníka, pretože nie je kvalitný, netvoria ho umelci s hudobným vzdelaním, veď sa stačí pozrieť na väčšinu gitaristov, ktorí vedia použiť maximálne tri akordy. Filozofiou džezmena je brať hudbu podrobne a do hĺbky, preto sa nemá ako inšpirovať slovenskou popmusic a v žiadnom prípade hudbou propagovanou v komerčných médiách. Samozrejme, aj u nás sú výnimky, ale je ich naozaj veľmi málo. Keby sme sa bavili na medzinárodnej úrovni, napríklad americkú popmusic produkujú veľkí džezoví hudobníci a aranžéri. Takého Michaela Jacksona produkoval Quincey Jones alebo hudobníci, ktorí hrávajú s r'n'b hviezdami ako Alicia Keys, Stinga taktiež sprevádzali Kenny Kirkland a Branford Marsalis, renomované svetové mená. Teda v tom je ten najciteľnejší rozdiel medzi slovenskou a zahraničnou popmusic, v prepojení a kvalite. U nás je takéto niečo iba v plienkach, spomenúť môžem azda Marcela Palondera alebo Anitu Soul.

Vráťme sa k tvojej tvorbe. Kde nachádzaš inpirácie?

Každý autor - či už hudobník, literát alebo maliar - vždy, keď sa do niečoho pustí, chce vyprodukovať určitý obsah. Ja tento obsah nachádzam v životných momentoch a situáciách, múzach a hlavne v melancholických náladách a v smútku. Je už na umelcovi, čo mu spôsobuje najväčšie emocionálne rozrušenie. Ja som špecifický najmä tým, že píše balady - aspoň tak hovoria druhí -, aj keď mám urobené aj rýchle veci, je však pravdou, že tieto melanchólie a nostalgie, tietopochmúrne stavy mi umožňujú písať piesne.

Azda toto je najdôležitejšia otázka: Čo pre teba znamená džez?

Človek sa v určitom období ocitne na takom rázcestí, keď sa rozhoduje, kam ďalej. Džez mi dáva najväčšiu slobodu. V období, keď som hral vážnu hudbu, sa mi páčil zvuk klasiky, bolo to nádherné, famózne, ale na druhej strane stále interpretujeme diela niekoho, či už Bacha alebo Mozarta. Mne v tom chýbal vlastný prejav a džez mi to umožnil, je oveľa otvorenejší, je na samom hudobníkovi, koľko improvizácie a kreativity dá do prejavu. Džez je jednoznačne filozofia. Znamená pre mňa slobodu, vyjadrenie svojich myšlienok, emócií - smútku a vášne. Považujem ho za hudobný fenomén dvadsiateho storočia. Vybral som si ho, teda naopak, pretože hudba si vyberá nás, nie my hudbu. A džez si k sebe väčšinou povoláva ľudí, ktorí chcú niečo vyjadriť impulzívnejším, náročnejším a radikálnejším spôsobom. V tom sa skrýva jeho rafinovanosť. Džez je spoločný jazyk umelcov, ktorí sa stretnú na pódiu a začnú spolu hrať, je jedno, akej sú národnosti, odkiaľ pochádzajú, vždy si majú čo povedať.

Za rozhovor ďakuje Peter F. 'Rius Jílek

V Poprade 2. novembra 2008

Vyšlo vo Vlne. 

Pôvodný zdroj |Jílek, Peter F. 'Rius: «Džez mi dáva najväčšiu slobodu.» : Rozhovor s Milom Suchomelom. In Vlna, roč. 10, 2008, č. 37, s. 62 - 65