11. mája 2009

Špecifické podoby magického realizmu na Slovensku. Oponentský posudok diplomovej práce

Študentka si zvolila ako tému svojej práce relatívne originálnu poetologickú problematiku. Hľadať poe­tiky magického realizmu v slovenskej literatúre považujem za korektné, aj keď sa takéto pokusy v slovenskej li­terárnej vede nemusia prijímať vždy s nadšením. Vo viacerých literárnych vedách vo svete sa však pojem ma­gického realizmu bežne používa, napríklad aj izraelská literatúra v súvislosti s prozaikom Meirom Shalevom a tak ďalej. Znamená to teda, že nehovoríme len o špecifických textoch latinskoamerickej proveniencie – aj keď primárne máme na mysli práve notoricky známych prozaikov z tohto prostredia –, ale i o textoch s podobnými či rovnakými poetologickými východiskami. Tie ale nemusia byť zámerné, rovnako sa môžu objavovať intui­tívne a náhodne. Narážam tým na zle interpretovaný výrok Dušana Mitanu (s. 8) zo strany autorky. Práve u neho a Dušana Dušeka išlo o intuitívnu a náhodnú blízkosť, nie o inšpiráciu. Tá je vedomá až u Václava Pankovčína a Pavla Ran­kova. 

V druhej a tretej kapitole – správne malo ísť o prvú a druhú kapitolu, keďže úvod má byť nultou, nie pr­vou – predkladá autorka teoretické východiská a zároveň dokazuje prehľad v danej problema­tike i zaujatie ňou. Na druhej strane podávajú kapitoly len sumár už existujúcich pohľadov, absentuje v nich kri­tický prístup a vlastný teoretický príspevok, vlastný pohľad na otváranú problematiku. Napríklad informá­cia o Ángelovi Flore­sovi, ktorý začleňuje do magického realizmu i Franza Kafku... Aký dosah má takéto chápanie ma­gického rea­lizmu? Znamená to tiež, že niektorí predstavitelia natu­rizmu môžu byť zaradení do tejto poetiky? A v podstate i množstvo ďalších autorov prvej polovice dvad­siateho storočia? Aké sú potom hranice magického realizmu? V čom sa líši od niektorých textov lyrizovanej prózy? Aj pre túto vzdušnosť nepovažujem obe spome­nuté kapi­toly za výsledné, skôr sa blížia k finálnej verzii. Tretiu dokonca hodnotím ako redundantnú, niektoré jej časti by bolo vhodnejšie zapraco­vať do predchádzajúcej kapitoly a vytvoriť tak jednu nosnú teore­tickú, ktorá by taktiež mohla riešiť mýtus vo vzájomnej relácii s groteskou – a nie separátne –, čo považujem za jeden z dôležitých znakov magického rea­lizmu.

S nefinálnosťou práce súvisí aj jej názov. Azda by bol primeranejší Podoby magického realizmu v slovenskej literatúre, autorka predsa nedokazuje jeho špecifické podoby v slovenskej literatúre, ale vôbec jeho existenciu v nej.

Druhú polovicu práce považujem za náležitú. Texty spomenutých auto­rov a Ladislava Balleka s Petrom Jarošom zodpovedajú pokusu dokázať slovenský va­riant magického realizmu. Sondy do vybraných tex­tov sú teda interpretačne zvládnuté, aj keď pri Pan­kovčínovi chýba najmä špecifikácia jeho po­etiky, či už nejde viac o hru s magickým rea­lizmom, ktorá pracuje na princípe postmodernej aluzívnosti a meta­textovosti. Nesúhlasím taktiež s autorkou, že Mitanu nemohla zaradiť do práce z rozsahových dô­vodov, ďal­ších cirka päť strán by určite neprekročilo jej rámec.

Autorke sa občas darí skĺzať aj v interpretačnej časti do nadbytočných digresií, napríklad pri spomínaní podobnosti názvu Ballekovho románu Južná pošta s románom Antoina de Saint-Exupéry Pošta na juh alebo s albumom Pavla Hammela a Mariána Vargu Zelená pošta. Chcela tým dokázať nejaké súvislosti?!

Celkovo je však práca prínosná. Prevláda v nej množstvo podnetov, ktoré vyplývajú zo schopnosti au­torky citlivo vnímať literárny text, pristupovať k nemu komparatisticky a na základe vopred stano­vených teore­tických kritérií.

Prácu odporúčam na ústnu obhajobu a hodnotím známkou veľmi dobrá (2).