Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

20. augusta 2009

Deviate prikázanie

Posledný svedok je názov útlej knižky Jána Beňa, ktorú tvorí len jeden prozaický útvar. Či už ide o kratšiu novelu alebo rozsiahlejšiu poviedku, autor sa v tomto neveľkom priestore pohybuje románovo. Starosvetská dikcia so štipkou kompozičnej inovácie ozvláštňujú monotónnu atmosféru sujetu. Zdá sa ale, že táto inovácia má skôr charakter niekoľkých analeptických pokusov o entrée do samotného príbehu, ktoré sa tvária ako jeden celok. Dejovú zložku napokon rozbíjajú filozofujúco-reflexívne digresie či vsunuté texty: rozhlasová hra Mesto, srdce, vysvedčenie a poviedka Olympiáda v nich.

V úvode sa hlavná postava – sedemdesiatnik Ján Droba vracia do rodnej obce Kotlinka. Čitateľovi však hneď na začiatku nemusí byť zjavné časové zaradenie jeho spomienok na udalosti týkajúce sa vodohospodárskeho projektu demolácie dediny za účelom výstavby priehrady. Spomína sa síce, že „už bude päťdesiat rokov, ako sa to u nás začalo“ (s. 5), ale ďalej sa táto informácia stráca v iných spomienkach, časové roviny sa prekrývajú a znejasňujú. Našťastie, niekedy až okaté narážky na politickú a štátnu moc prezrádzajú Beňov kurz. Tendencie k moralizovaniu sa jednoznačne opierajú o opozície ruralita – urbanita, minulosť – súčasnosť, domáce – cudzie. Dochádza tak k dolorizácii a mýtizácii (slovenského) vidieckeho života, ktorý sa dá chápať ako strácajúca sa či stratená hodnota.

Najrozsiahlejšia časť textu sa venuje časom ešte predtým, než Drobov „dom bol zavraždený“ (s. 15). Spomienky na detstvo sa začínajú priamo „v perinke“ (s. 20) a pokračujú diapazónom delikátnych reminiscencií na mimoriadnosť všedného života založenom na práci, rodine a viere. I prvý kontakt s mestom počas hospitalizácie – keď „iný ako doma pečený chlieb chlapec nejedol“ (s. 35) – patrí do zlatého veku ústredného hrdinu a neskôr – počas dospievania – otvára priestor na odstup od „dedinskej zadubenosti“ (s. 35); začať sa konečne starať o seba, neodchádzať „z mesta každý deň po vyučovaní, ako keby tam horelo, užitočne sa doň vracať... Nájsť si dievča, s ktorým sa vyjde na korzo, presvedčiť sa konečne, kde je mestská knižnica, tam si vypožičať knihy, nežiť iba z toho, čo ako dedinský knihovník dostane do knižnice...“ (s. 45) a taktiež „ju chytiť, držať, cítiť jej nohy, prsia, tvár“ (s. 46).

Naratívne postupy na mnohých miestach skĺzajú do denníkovo-dokumentárnych polôh, ba niekedy až do žurnalizmu, čo je výsledkom straty kontroly nad (auto)biografickým momentom. Nehovoriac o Beňovej tendencii k encyklopedizujúcemu výkladu slov, napríklad belčov (s. 20) či benderovci (s. 12). Vyššie spomenuté prvky inovatívnosti v kompozícii sa tak v podstate kostrbatia.

Kdesi na pozadí však stále rezonuje antibudovateľské angažmán a potvrdenie – marxisticky povedané – buržoázneho nároku na vlastníctvo. Drobovský dom je teda corpus delicti porušenia sinajského práva spečateného priamo bohom: „Nepožiadaš, čiže neprisvojíš si, nezmocníš sa ho násilím. Hreší a vôli Božej sa protiví, kto ľstivo žiada dedičstvo a dom blížneho svojho“ (s. 11).

Beňova krátka próza je po viacerých stránkach nevyváženým apokalyptickým etizmom opierajúcim sa o paseistický sentiment.

Publikované v:
- RAK, č. 14, 2009, č. 8, s.