Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana
- recenzia na zbierku poviedok Zadné izby od Aleny Sabuchovej

26. januára 2010

Druhá recenzia na Klebetromán

Autori, ktorí spoločne píšu jeden ucelený text, to majú vždy o čosi ťažšie, ako keď tvoria samostatne. Čitateľovi totiž musia dať pocit stability; nejednotnosť v poetike by v takomto prípade pôsobila len rušivo. Denisa Fulmeková a Peter Macsovszky však ne­chybili. Ich spoločný Klebetromán túto stabilitu ponúka. Nenáročný štýl narácie, téma a jej samotné spracovanie navyše pôsobia príťažlivo, možno teda predpokla­dať, že kniha sa v slovenskej literatúre nestratí, dokým nevyprchá jej aktuálnosť a transparentnosť.

Spisovateľskej dvojici sa prostredníctvom postmodernej metódy podarilo vytvoriť dielko, ktoré sa – náročky využívajúc postupy takzvanej poklesnutej literatúry (nízka miera psycho­logizácie, efektné používanie subštandardnej lexiky a lascívnych obrazov) – snaží iritovať kváziinte­lektuálnu a duchovne plytkú spoločnosť. Táto groteskná a hyperbolizovaná výpo­veď o situá­cii v dnešnej kultúre pripomína karnevalovú literárnu tradíciu, akúsi novodobú rabelaisovskú paródiu a satiru. Objektom výsmechu taktiež nie sú len fiktívne postavičky, ale skutoční ľu­dia pôsobiaci v slovenskej kultúrno-spoločenskej sfére. Hoci sa to nimi v románe hmýri, nie všetky sa dajú ľahko dešifrovať – to je i najväčšia výčitka románu – , no niekedy stačí zámena hlások alebo hra so sla­bikami.

Svet ako travestia v podaní Fulmekovej a Macsovszkého je plný

„trblie­tavých šut­rov, ple­chových doštičiek s tajomnými nápismi, farebných skielok, kašírovaných stredove­kých čín­skych mincí s deravým stredom, lapačov snov (i prachu), harmonizátorov a hltačov tachyónov a možno aj fotónov, rároh z dielne fengšuejistov, indiánskych sošiek so stopore­ným údom, vreckových kámasútier, vešteckých gúľ, ružových Budhov, čiernych Ší­vov, Kristov s primaľovanými čakrami, sprejov pre jogínov či zázračného citrusového vý­ťažku vysoko vhodného na čistenie čriev, zubov, uší, nádob, tanierov, vodovodného kohútika, vane, dlážky, parkiet i klávesnice od kompjútra“.

Aj keď sa text cez alúzie viaže na slovenské prostredie, jeho odkaz prekračuje geografické hranice a otvára diskusiu na univerzálne platné témy, akými sú komercionalizmus, mediálna povrchnosť, spoločenská bezobsažnosť, a hlavne pod­stata všetkých civili­začných problémov: ľudské mínusy v podobe diletantstva a primitivizmu.

Klebetromán svojím ostrým, klebetným jazykom vyvoláva dvojaké reakcie: niekto klebety jednoducho nemá rád, a tak možno tento román považuje za „zbytočnú knihu“ (Andy Turan, Romboid 5/2005), hlavne keď sa v nej nájde sám, iní si však v literárnom bulvári radi zalistujú, či už prvoplánovo alebo diskurzívnejšie, s nadhľadom. Jedno je však isté; paškvil netreba brať príliš vážne. Jeho nie veľmi taktné paušalizovanie má za úlohu zaujať, rozosmiať, prípadne uraziť či vyliať si hnev. Fulmekovej a Macsovszkému sa to na(ne)šťastie podarilo.

Publikované v:
- Iliteratura, 26. január 2010