31. januára 2010

Peter Jaroš alias Peter Jaroš

Poetiku väčšej časti textov, ktoré tvoria knihu Petra Jaroša pod názvom Samochod srdca (alias Lekvár miešať, oldomáš piť), charakterizuje jeden z nich; v kratučkej próze Pero a kalamár postava začínajúceho spisovateľa uvažuje nad žánrom poviedky a dochádza k záveru, že je možné, aj keď autor „len improvizuje a píše to, čo k sebe pasuje, čo neruší, prípadne kontrastuje, prekvapuje“ (s. 98). Tento kompozičný princíp sa stáva nosným pre tie – doslova – krátke poviedočky, s akými sa dá často stretnúť najmä v nenáročnej literatúre publikovanej v mainstreamových style magazínoch. To potvrdzuje i žánrová forma týchto textíkov, ktorá sa pohybuje od hororu a trileru, cez lascívnu erotiku či ľahkú pornografiu, až po salónne úvahy, skôr myšlienkové dojmy alebo postrehy.

V tematickom inventári dominujú samota, sexualita a smrť. Mení sa však vždy Jarošovo uchopenie týchto tém; raz pracuje iba s vtipným vypointovaním, inokedy využíva cynizmus a iróniu. Je bežné, že práve na tragiku – veľakrát zachytenú i naturalisticky – aplikuje tieto podoby humoru. Preto sa v jeho prózičkách môžeme stretnúť – napríklad – s parodickou alúziou na poovského havrana, ktorý svojmu pánovi privodí smrť, vyďobáva mu oči a namiesto Nevermore! dookola vykrakáva Rapavý kretén! (Vtákobijca). Taktiež nostalgické stretnutie študentov so svojou stredoškolskou triednou profesorkou v rýchliku sa môže zvrhnúť na neviazané orgie (Barbora, daruj mi pohár rebarborovej marmelády). Autor dokonca voľne nadväzuje na svoju predchádzajúcu tvorbu a dopĺňa životné osudy kultového zbojníka z Hybe (Pacho sa opäť vybral do sveta alias Chlap mieni, žena mení). Avšak zastúpenie majú aj iné témy: partnerské vzťahy či prvé pokusy o ich nadväzovanie počas dospievania. Témou je i politikum odkazujúce na komunistickú a nacistickú totalitu, ba dokonca na tú súčasnú, v ktorej sa demokracia často zamieňa za populistickú manipulatívnosť (Krížovka s tajničkou).

Vo zvyšnej časti textov zasa absentuje popularita, dominantnou sa stáva intelektuálna náročnosť. Dochádza aj k žánrovej zmene, objavujú sa texty s príklonom k básňam v próze a voľnému veršu. Tu do popredia vystupuje výnimočne najrozsiahlejšia práca V imaginárnom vlaku, akési postmoderné pásmo, ktoré po kompozičnej stránke – založenej na enumerácii voľne radených obrazov a exklamačnej rétorickej dikcii – pripomína americkú tradíciu nonkomfornej prednesovej poézie.

Štyridsaťdeväť textíkov v knihe – hoci ich spoločne zjednocuje iba minimalizmus, skratkovitosť – pôsobí nesúrodo. Ak však zbierku berieme ako určitý balík najnovšej Jarošovej tvorby, tak hádam aj postačí, že sa vskutku číta na jeden dych.

Publikované v:
- RAK, roč. 15, 2010, č. 1, s. 38 - 39