Čoskoro

- august: recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

31. januára 2010

Peter Jaroš alias Peter Jaroš

Poetiku väčšej časti textov, ktoré tvoria knihu Petra Jaroša pod názvom Samochod srdca (alias Lekvár miešať, oldomáš piť), charakterizuje jeden z nich; v kratučkej próze Pero a kalamár postava začínajúceho spisovateľa uvažuje nad žánrom poviedky a dochádza k záveru, že je možné, aj keď autor „len improvizuje a píše to, čo k sebe pasuje, čo neruší, prípadne kontrastuje, prekvapuje“ (s. 98). Tento kompozičný princíp sa stáva nosným pre tie – doslova – krátke poviedočky, s akými sa dá často stretnúť najmä v nenáročnej literatúre publikovanej v mainstreamových style magazínoch. To potvrdzuje i žánrová forma týchto textíkov, ktorá sa pohybuje od hororu a trileru, cez lascívnu erotiku či ľahkú pornografiu, až po salónne úvahy, skôr myšlienkové dojmy alebo postrehy.

V tematickom inventári dominujú samota, sexualita a smrť. Mení sa však vždy Jarošovo uchopenie týchto tém; raz pracuje iba s vtipným vypointovaním, inokedy využíva cynizmus a iróniu. Je bežné, že práve na tragiku – veľakrát zachytenú i naturalisticky – aplikuje tieto podoby humoru. Preto sa v jeho prózičkách môžeme stretnúť – napríklad – s parodickou alúziou na poovského havrana, ktorý svojmu pánovi privodí smrť, vyďobáva mu oči a namiesto Nevermore! dookola vykrakáva Rapavý kretén! (Vtákobijca). Taktiež nostalgické stretnutie študentov so svojou stredoškolskou triednou profesorkou v rýchliku sa môže zvrhnúť na neviazané orgie (Barbora, daruj mi pohár rebarborovej marmelády). Autor dokonca voľne nadväzuje na svoju predchádzajúcu tvorbu a dopĺňa životné osudy kultového zbojníka z Hybe (Pacho sa opäť vybral do sveta alias Chlap mieni, žena mení). Avšak zastúpenie majú aj iné témy: partnerské vzťahy či prvé pokusy o ich nadväzovanie počas dospievania. Témou je i politikum odkazujúce na komunistickú a nacistickú totalitu, ba dokonca na tú súčasnú, v ktorej sa demokracia často zamieňa za populistickú manipulatívnosť (Krížovka s tajničkou).

Vo zvyšnej časti textov zasa absentuje popularita, dominantnou sa stáva intelektuálna náročnosť. Dochádza aj k žánrovej zmene, objavujú sa texty s príklonom k básňam v próze a voľnému veršu. Tu do popredia vystupuje výnimočne najrozsiahlejšia práca V imaginárnom vlaku, akési postmoderné pásmo, ktoré po kompozičnej stránke – založenej na enumerácii voľne radených obrazov a exklamačnej rétorickej dikcii – pripomína americkú tradíciu nonkomfornej prednesovej poézie.

Štyridsaťdeväť textíkov v knihe – hoci ich spoločne zjednocuje iba minimalizmus, skratkovitosť – pôsobí nesúrodo. Ak však zbierku berieme ako určitý balík najnovšej Jarošovej tvorby, tak hádam aj postačí, že sa vskutku číta na jeden dych.

Publikované v:
- RAK, roč. 15, 2010, č. 1, s. 38 - 39