Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana
- recenzia na zbierku poviedok Zadné izby od Aleny Sabuchovej

20. augusta 2010

Poviedkari 2009

Priznám sa, že začínajúcich autorov, či už mladých alebo starých veľmi nemusím, obzvlášť zo Slovenska, vo väčšine prípadov radšej siahnem po skúsenej literatúre, a môže to akokoľvek zaváňať akademizmom, hádam aj trochu elitársky a snobsky, vždy sa riadim zvrchovaným právom čitateľa, maximálne ak hodnoverným odporúčaním. I preto sa mi dostáva do rúk iba druhý zborník zo súťaže Poviedka, hoci v jeho podtitule sa píše, že ide až o trinásty ročník. Ten prvý z roku 2006 ma viac-menej sklamal. Aby som zasa nevyznel nafúkane ako niekto, kto sa za každú cenu štylizuje do polohy estéta s vycibreným vkusom, nesnažím sa zaujato odpísať hneď celú skupinu autorov, ktorí sa len nejako snažia začať, aj medzi nimi sa vždy nájde niekto, koho si bude literárna história vari raz pamätať, veď tejto súťaže sa kedysi tiež zúčastnili mená, ktoré dnes majú, ako naše matere hovorili, cveng.


Svoju prvú recenziu na zborník som uzavrel tvrdením, že poviedka „je hlavne príbeh – ku káve, vo chvíli voľna, pred spaním –, po ktorom čitateľ siaha s očakávaním. Ak autor tento úžaš nevie vyvolať, nech – jednoducho – nepíše poviedky“ (Let 22/2007). Mal som na mysli úžas, ktorého sa mi dostáva napríklad od Antona Pavloviča Čechova alebo nebodaj i Stephena Kinga. Predsa len napísať dobrú krátku prózu je majstrovský kúsok.

Takže čo vlastne prináša Poviedka 2009?

Texty v zborníku možno rozdeliť do dvoch hlavných skupín: na tie, ktoré stavili na ľahšiu exkluzivitu a tie, ktoré sa snažia pôsobiť serióznejšie či umeleckejšie.

Do prvej skupiny patrí bronzový Ján Babarík a Martina Boleková s Annou Kilánovou. V týchto prípadoch autori perspektívne pracovali s absurditou a príťažlivým vypointovaním, použili aspoň fantáziu a kreativitu. Tu sa dá zaradiť aj Matúš Mikšík, no v porovnaní s predchádzajúcimi prózami tá jeho pôsobí dosť suchopárne a čajovo.

K zvyšku stačí povedať asi toľko, že dominantným sa stáva narácia subjektu vypovedajúca o čomsi nevšedne bežnom v živote, ide o chvíľkové spomienky, impresívne momentky, ale akosi na jedno kopyto. Autori si zrejme mysleli, že budú originálni, keďže však Andrej Kuruc, víťaz Ján Masár, Zuzana Vasičáková Očenášová a Ján Štubner na druhom mieste dookola omieľajú stále to isté, hádam ide o pozérsku epidémiu. Zuzana Šmatláková sa dokonca vo vidieckom lyrizme a nostalgii priam topí.

Ak už autor siaha po niečom neoriginálnom, mal by popremýšľať, či jestvujú aj iné cesty vyjadrovania a nie hneď siahnuť po obkukanej a otrepanej poetike. Všetky texty v zborníku sú preto vo všeobecnosti dosť priemerné a je vhodnejšie vnímať ich ako kompozičné a štylistické cvičenia než poviedky v pravom zmysle slova.

Na záver sa však pristavím ku Kornélii Bujňákovej. Po prečítaní jej Raja Ilony Perkovskej som si okamžite spomenul na podobne ladený text, ktorý sa objavil v spomínanom zborníku z roku 2006 od nejakého Ondreja Peťkovského. A oprávnene sa pýtam poroty, ako vôbec môže takéto niečo označiť za prémiové?! Autorka totiž neoslovuje svojím talentom a ideovo je, žiaľ, schopná zapôsobiť iba na národne dezorientovaných jedincov, ktorí by jej na predvolebných manifestáciách všakovakých jednôt, obrôd, pospolitostí a podobných nezmyslov súhlasne prikyvovali a hádam aj pozdvihli vidly či bejzbalové pálky.

Hlavná postava jej nepodarku je hotová mamka Pôstková, temer prototyp dobrotivej a pobožnej babičky, ešte i naftalín cítiť zo stránok, no mení sa na akčnú hrdinku, keď z domu chráneného dvojmetrovým múrom a mrežou mieri poplašnou pištoľou a napokon i strieľa na tých, ktorým Josko želal, aby „šicke v tym plyne vyzdychaľi“. Veď tá horda zlých Cigánov jej predsa chce všetko ukradnúť a dokonca ju i chladnokrvne zabiť!

Ak chcela byť Bujňáková aktuálna v téme, zvolila si dosť nevhodný a diletantský prístup: lacný čierno-biely demagogický pohľad založený na rasistických stereotypoch a, vyzerá to tak, i osobnej obmedzenosti.

Publikované v:
- RAK, roč. 15, 2010, č. 5, s. 46 - 47
- Le Monde diplomatique JeToTak, 11. spetember 2010 (odkaz)
- Iliteratura, 2. decembra 2010 (odkaz)