Čoskoro

- august: recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

28. augusta 2010

Nefalšovaný slovenský kebab

No céčková literatúra to už určite nie je, konečne teda môžem povedať, že aj Slovensko má autora, ktorý spĺňa svetové kritériá na menej náročnú čitateľskú zábavu. Keď sa však Juraj Červenák v jednej internetovej diskusii vyjadril, ako musí ľuďom, ktorí fantasy veľmi nepoznajú, vysvetľovať, že to, čo píše, je podobné Pánovi prsteňov, nešlo mu – samozrejme – o hľadanie paralely k svojej tvorbe, pokúšal sa iba veľmi hrubo priblížiť, do akého žánra asi tak jeho knihy spadajú. Ak sa ale nad týmto prirovnaním predsa len pozastavím, povedzme si pravdu, na to, aby si vychutnával čaj o piatej, by musel ešte veľa halušiek gágorom pretlačiť.

Strážcovia Varadína nie sú klasickým dodrodružno-historickým románom – hoci sa tak mediálne prezentujú –, pretože v nich rezonuje nadprirodzený moment a naviac westernovo poňatá akcia. Jednoznačne tu oceňujem spôsob ozvláštnenia a popularizácie látky čerpajúcej z čias osmanskej okupácie uhorských území. Príbeh je však poňatý až príliš konvenčne. Našťastie sa doň Červenák nepokúsil výrazne zamontovať ľúbostnú rovinu, tým by dej iba zretardoval a podstatne unavil.

Problém by napokon vznikol aj s postavami, tie totiž nemyslia, majú charakter čierno-bielych figúr. Psychologizovať Červenákovi ani neodporúčam, nie je to jeho silná stránka a typ literatúry, ktorému sa venuje, si jednoducho vyžaduje určitú ploskosť, veď ide o hrdinov s guľami, no treba hádam i pripomenúť, že ich autor uchopuje – pravdaže, motivicky (!) – akosi pričasto.

Práve to robí z hlavného hrdinu románu Kornélia Báthoryho v porovnaní s iným pištoľníkom – Rolandom Deschainom iba takú skicu. Nechcem však dávať do súvisu Červenáka so Stephenom Kingom – bolo by to prinajmenšom rovnako neférové ako s J. R. R. Tolkienom –, poukazujem výlučne na to, prečo jeho séria nemôže byť ani eposom ani ságou, ale len sa tak tváriacim niekoľkozväzkovým splatterom.

Neschopnosť vnútorne oživiť svoje postavy si uvedomuje i Červenák, preto ju vyvažuje ľahko plynúcou naráciou. No tá stojí na umelej snahe archaizovať jazyk a perifrastickej maniere, ináč povedané, autor v detailoch nafukuje, dáva prednosť efektnej štylizácii pred pokusom preniknúť pod povrch tvorivého písania. Ibaže to je v rámci (ne)nárokov na daný žáner typické.

S tým jedlom to už teraz úplne preženiem, ale začal som s ním, tak v jeho intenciách aj svoj príspevok uzavriem: Červenák vlastne položil základy novému žánru – halušky či dokonca guláš westernu. A prečo nie, keď existuje i ten špagetový?! Prvý román z cyklu Dobrodružstiev kapitána Báthoryho však možno pokojne považovať aj za nefalšovaný slovenský kebab. Vari sa autorovi v ďalších pokračovaniach podarí príbeh o čosi prehĺbiť, aby nebol natoľko instantný, to jest na jedno použitie.

Táto recenzia vyšla v časopisoch Fantázia, Iliteratura a RAK. Prečítajte si aj recenziu na pokračovanie tohto románu pod názvom Brána Irkally.