Čoskoro

- august: recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

27. októbra 2010

Určite je vo fantastike veľa braku a gýča a aj preto ju máme radi. Rozhovor Petra F. ‘Ria Jílka s Ivanom Aľakšom

Fantázia je jediným slovenským časopisom, ktorý programovo dáva priestor hlavne špekulatívnej fabulácii, teda okruhom, ktoré sa bežne označujú ako fantasy, horor, science fiction a podobne. Čo je podľa teba špecifické práve na tomto type umenia?


Čím je fantastika špecifická? Ja som sa k fantastike dostal ako tínedžer od dobrodružnej literatúry, konkrétnejšie od mayoviek. Z môjho pohľadu ich spája s fantastikou to, že tam niečo nie je „v poriadku“, niečo je iné, ako tu, kde žijem. Mayovky boli o Indiánoch, o inej civilizácii. Fantastika sa síce môže odohrávať aj u mňa doma, na reálnom šalianskom sídlisku, ale určite v nej niečo bude inak. A to konkrétne „niečo“ asi následne definuje presnejšie žáner – či už je to niečo celý vymyslený svet s drakmi a elfmi či prípadne drobný technický vynález alebo „iba“ iný politický systém – totalitná spoločnosť s dokonalým ovládaním jedinca... Rozpoznal som na sebe, že skôr príjmem príbeh, ak je tam to „iné niečo“. Platí to tak na knihy, ako aj filmy a podobne. Tá nutnosť „iného niečoho“ musí byť asi daná človeku od narodenia, lebo určite to neplatí tak, že: „mám dosť reality, zažil som jej v živote veľa, potrebujem uniknúť, tak čítam fantastiku...“ To by sme začínali čítať fantastiku až niekedy po tridsiatke a nie odmalička. Ja skôr badám opačný trend, dnes „unikám“ viac k reálnym príbehom...

V prvej otázke som nazval špekulatívnu fabuláciu ako určitý druh umenia. Dobre však vieme, že v odborných kruhoch sa v tejto súvislosti hovorí často o braku alebo gýči. Ako chápeš tieto slová ty? Myslíš si, že sú oprávnené?

Fantastika je vo svojej podstate populárny žáner (umenie), je určená predovšetkým pre masy, určite je v nej veľa gýču a množstvo braku. Ale rovnako sú v nej aj umelecky, intelektuálne, náročné diela. Kedysi (za mladi) som sa snažil presviedčať ľudí, aby fantastiku považovali za viac než brak a detinskú literatúru, dnes mi je to jedno. Dnes mi už pripadá veselé obraňovať fantastiku spôsobom: „Ale veď Orwellov 1984 nie je brak...“ Oháňať sa „veľkými“ dielami, tváriť sa, že 2001: Vesmírna odysea definuje fantastiku a zamlčiavať, dajme tomu, Howardovho Conana (ktorý v Schwarzeneggerovom podaní definoval ideál chlapa v mojej puberte) je pre mňa dnes už ozaj smiešne. Určite je vo fantastike veľa braku a gýča a aj preto ju máme radi. My neodborné kruhy...

Vo Fantázii publikujú v prvom rade slovenskí autori, či už poviedkami alebo aj románmi na pokračovanie. Ako by si charakterizoval kvalitu slovenskej špekulatívnej fabulácie? Je rozdiel medzi domácimi autormi a zahraničnou produkciou, na ktorú je čitateľ predsa len zvyknutý viac?

Toto nie je veľmi otázka na mňa. Nemám toho načítaného toľko, aby som dokázal odpovedať a aj si to argumentami obhájiť. Ale vzhľadom na to, čo u nás vychádza vo „veľkých“ vydavateľstvách, je jednoznačné, že kvalita fantastiky u nás ešte nie je veľká. Problém je možno v tom, že v krajinách s početnejším obyvateľstvom sa môžu uživiť aj fandomové vydavateľstvá s malými nákladmi kníh a môžu vydávať ešte zatiaľ nevypísaných, ale nádejných autorov. Z nich môže vzísť kvalita. U nás to nejde. Máme dosť nádejných autorov porovnateľných so zahraničím, ale či by niekto urobil svojím písaním dieru do sveta?

Akého autora by si ohodnotil v slovenskom priestore za naozaj kvalitného, ktorý by dajme tomu mohol byť akceptovaný aj serióznou literárnou kritikou a má potenciál osloviť i mimo hraníc. Má Slovensko svojho Vonegutta, Pamuka?

Tá otázka má z môjho pohľadu dve roviny – byť akceptovaný aj serióznou literárnou kritikou je jedna vec a mať potenciál osloviť i mimo hraníc je druhá vec. Z autorov, ktorí sa tu prezentujú od 90. rokov minulého storočia, už mimo hraníc Slovenska oslovuje čitateľov určite Juraj Červenák. Len to asi nebude (a určite ani nechce byť a ani my nechceme aby bol) slovenský Vonegutt, či Pamuk... Myslím, že vodu by aj v zahraničí zamútil Anton Stiffel a Michal Jedinák. Ale určite by na Nobelovu cenu za literatúru žiaden z nich neašpiroval. A mimochodom – keď hovorím o slovenských autoroch, viem sa vyjadriť o „generácii Fantázie“ – teda o autoroch istým spôsobom prepojených na Fantáziu. Ozaj si netrúfam posúdiť ďalších autorov, pritom dnes sa objavujú v knižných recenziách vo Fantázii nové mená a môže byť, že tam sú zatiaľ nenájdené drahokamy.

Kedy vlastne vznikol nápad založiť takýto časopis?

Bol to dlhodobý proces uvedomovania, že Slovensko nemá časopis o fantastike. Po nástupe na žurnalistiku v roku 1993 som začal vydávať malý fanzín, ale až v roku 1997 sme vtedy s Martinom Králikom dospeli do štádia, že prišiel čas na časopis. Obaja sme vtedy končili vysoké školy a mali asi potrebu sebauplatňovania. Škoda, že nikto z nás neštudoval ekonómiu.

Dnešná Fantázia je vlastne obnovená. Aký posun nastal medzi starým a novým časopisom? A prečo vôbec Fantázia prestala vychádzať.

„Stará“ Fantázia stála na myšlienke literárneho magazínu doplneného o filmové recenzie a nejaké výtvarné umenie, teda inšpirácia bola v českej Ikarii a poľskej (Nowej) Fantastyke. A podstatou bolo uverejňovať domáce poviedky doplnené o zahraničnú fantastiku. Časopis postupne nadobúdal obsahovú podobu, akú má dnes, ale išlo skôr o evolučné zmeny. V roku 2007 ma ako vydavateľa, postihlo niekoľko finančných šokov a tie spôsobili zánik časopisu. Bola to rana z milosti, v tej podobe to už aj tak nešlo robiť ďalej. Mal som určitú predstavu fungovania, to si však vyžadovalo reštart. To, že prišiel tak rýchlo, to som nečakal.  „Nová“ Fantázia sa v mnohom zmenila, ale keby si človek dal vedľa seba posledné čísla starej Fanty a terajšie čísla novej – trend bol už vtedy jasný. To, čo stará Fantázia ku koncu prinášala ako jednorazové témy, sa v novej stalo stálymi rubrikami a od podlahy sa zmenil vzhľad časopisu. Fantázia sa stala „popkornovejšia“, čo je niektorými literárnejšie zameranými čitateľmi nesprávne smerovanie, ale nás to takto viac baví.

Slovensko je malé a ako vieme z naturelu jeho obyvateľov, vždy sa nájdu tí, ktorí vedia len kritizovať prácu druhých, ale sami by už nedokázali vynaložiť toľko úsilia. Pred nedávnom na webovej stránke Fantázie prebehla rozsiahlejšia diskusia, ktorá bola kriticky zameraná na súčasnú redakciu. Je teda zjavné, že tu existuje skupina, ktorá má inú predstavu, ako by mala Fantázia fungovať. V čom sa podľa teba mýlia a v čom by si s nimi súhlasil.

To nie je o mýlení sa. Niektorí ľudia majú názor, že stará Fantázia mala niečo, čo nová nemá. Ja im to neberiem, všetci máme svoje „hračky“, ktoré milujeme aj keď sú ošúchané a chýbajú im kolieska. Túto konkrétnu hračku však niekto platí a on ju chce mať inú, to je celé. Vo Fantázii pribudla napríklad rubrika anime/manga – nám, starým psom tento štýl fantastiky (áno, aj to je fantastika) nie celkom sedí. Ja sa ale rád o tom niečo dozviem, nemám pocit, že to do Fantázie nepatrí a je to tam nasilu. Naopak, občas je to aj pre mňa zaujímavé. Rovnako spoločenské hry – predtým sme poznali šach, dámu a človeče nehnevaj sa. Dnes je milión krásnych stolových hier, len oči otváram, mnohé sú inšpirované práve fantastikou, prečo by nepatrili do Fantázie? Takže obsahovo sa rozširujeme, ale vždy je to o tom, čo nás baví. A mimochodom – aj český časopis Pevnost, ktorým tí ľudia v diskusii občas argumentovali, má veľmi podobné smerovanie, pre aké sme sa rozhodli my... Tá diskusia, ktorú si spomenul sa však započala debatou k recenzii, ktorá bola vraj neoprávnene negatívna, lebo sme dali recenzovať knihu niekomu, kto sa podľa tých ľudí v danom žánri neorientuje (recenzia na román Dušana D. Fabiana Pestis Draconum). S tým však nemôžem súhlasiť, to rozdeľovanie ľudí na intelektuálov, ktorí sa vo fantastike nevyznajú a „našich“ scifistov – ma už nebaví, ktosi však tú hru hrá aj ďalej.

Časopis už osem rokov usporiadava Cenu Fantázie, dosť známu literárnu súťaž, ktorej najlepšie umiestnené práce sú aj publikované v zborníku. Ako hodnotíš túto súťaž a aký dosah má či už pre autora, ktorý publikuje v zborníku, respektíve slovenského čitateľa?

Som administrátor súťaže a nečítam všetko, čo do súťaže príde. Prečítam si iba finálové texty, ktoré vyberie porota. Z tohto pohľadu nie som spokojný. Chýbajú mi dobré príbehy, chýba mi práca autorov na texte, často je zjavné, že poviedky sú písané na poslednú chvíľu, nie sú „odležané“. Súťaž vyhlásime vždy v novembri, keď skončí predošlý ročník. Prvý text do aktuálneho ročníka nám prišiel 6. apríla, na začiatku mája sme mali 10 textov. Väčšina poviedok prišla posledný týždeň (koniec mája), nazbieralo sa ich vyše 70. To nenasvedčuje len o tom, kedy autori text odoslali poštou, ono to veľa napovedá aj o tom, kedy asi začali poviedku písať a kedy ju dopísali. Netuším, ako je to v iných podobných súťažiach, asi to bude veľmi podobné.  Som však rád, že súťaž funguje, dostávame sa do médií aj vďaka spolupráci so kultúrnou rubrikou Sme a vyhlasovanie výsledkov na veľtrhu Bibliotéka je obstojne navštevovaná udalosť, takže z hľadiska organizácie som spokojný. A každý rok vydáme pekný zborník, čo ma tiež teší.

Ako vidíš budúcnosť Fantázie, respektíve aké ďalšie plány máš s jej vydávaním.

Momentálne vyšlo nové číslo, ktoré má novú grafičku a vďaka nej vylepšenú grafickú úpravu, čím som bol odbremenený od zalamovania a môžem sa venovať viacej fungovaniu magazínu. Zaoberám sa teraz riešením online verzie Fantázie, ktorou chceme preniknúť viac do virtuálneho priestoru a ponúknuť ľuďom nové zážitky pri čítaní. Ďalšie veci úzko súvisia s financiami a tie sú v prípade Fantázie dosť obmedzené, vychádzame iba vďaka podpore ministerstva kultúry, to však tiež znamená, že rok za rokom netušíme, čo sa udeje. Ja si viem predstaviť veľké veci, ale potom je tu rozpočet a tak sa zase vrátim na zem. Dôležité je, že tento rok vyjde päť čísiel. A pripraviť si pôdu ďalej. A keby sa našiel investor, nebolo by na škodu.

Možno trochu kacírska otázka, ale akého máš obľúbeného „nefantastického“ autora?

Momentálne mám pripravené na čítanie dve slovenské nefantastické knihy – Legendu o lietajúcom Cypriánovi (Mariana Čengel Solčanská) a ešte stále som sa nedostal ku Karikovej V tieni mafie. Ale nebudem sa tváriť – nemám obľúbeného nefantastického autora, v podstate písmenká čítam v posledných rokoch viacej v časopisoch, novinách a na internete, knihy sa mi iba váľajú na poličke a v hlave v sekcii – „prečítať!“


Publikované v:
- Iliteratura, 27. októbra 2010 (odkaz)