Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

29. augusta 2005

Eutanázia básnika Rúfusa

„Opusť to štíhle kanoe / a vydaj z ruky veslo.“ Po vyše polstoročnom splavovaní sloven­ských literárnych vôd sa Milan Rúfus dobrovoľne vrhá do vodných vírov literárnej histórie. Akiste to má na svedomí básnikov pokročilý vek, ktorý sa nezadržateľne blíži k osemdesiatke a v ktorom sa človek snaží zväčša premýšľať nad tým, ako svoju životnú púť dôstojne uzav­rieť. Táto básnická rozlúčka má ďaleko od ovídiovského gesta, ‚čo Diovmu hnevu sa vzopne‘, skôr ide o reflexie básnika, akúsi novodobú hviezdoslavovskú súvahu nad sebou a svetom. „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe. / Čím viac jej potrebný, / tým zbytočnejší dobe.“ Zbierka básní Báseň a čas má teda podobu komornej spovede; tichý lament totiž naznačuje, že slová nemusia byť vždy tým pravým výpovedným artiklom, niekedy stačí vzdych alebo nedopovedané. „Pyšní na to, čo všetko vieme, / odkázaní sme na to nemé, / či samo seba vy­javí.“

Obálka
Čas ako ústredný motív je obsiahnutý v zbierke esenciálne. Viac-menej sa votkáva do po­etickej látky a na okamih ako keby zastavoval všetok pohyb. Básnické významy sa tak dostá­vajú do polohy transcendentálneho vnímania predloženého v jednoduchom tvare spôsobom, v ktorom si možno klásť otázku, či básnik pracuje s časom alebo naopak, čas s básnikom. Tým, že sa čas dostal do názvu zbierky, od začiatku do konca čitateľskej konkretizácie textov sa realizuje v podobe spoločníka a svedka lyrického subjektu. Prechádza jednotlivými témami básne a snaží sa zanechať ozvenu humanity a zamyslenia v nepokojnom svete. „Čistučké zrnko sial. / A toľký kúkoľ vzišiel. // Toľký, až od neho / už nahlas bolí Zem.“

Tento závet, autor tak sám chápe svoju zbierku, prichádza v pravú chvíľu. Aj jedna z jej básní pod názvom Básnik v treťom tisícročí naznačuje, že nové milénium už Rúfusovi nepatrí. Dostal sa do neho nezmenenou vierou v silu tradičných hodnôt a ich zotrvačnosťou. Jeho mi­lovníci sa smú ešte raz a naposledy pomodliť, pomeditovať si a potom už iba nostalgicky lis­tovať v básnikovom ukončenom celoživotnom diele. Podobne ako Pavol Országh-Hviezdo­slav či Ivan Krasko, aj z Rúfusa sa stane mýtus. Jeho meno, zapísané vo všeobecnom pove­domí, si bude zachovávať národnoreprezentatívnu polohu, bude symbolizovať určité hodnoty, určitú filozofiu. Popravde, mýtizácia Rúfusa sa už dávno začala, Národný cintorín v Martine očakáva príchod ďalšieho takzvaného syna národa.

Rúfusova poézia je o hodnotách, myšlienkach a názoroch. Nečudo, že pri takomto veľkom básnikovi poézia prekračuje svoj umelecký rámec a stáva sa životnou filozofiou. V podstate celé jeho dielo možno vnímať ako určité etické a morálne posolstvo. Inou otázkou je však otázka vkusu. Zrelému a síce debutujúcemu autorovi sa v päťdesiatych rokoch minulého sto­ročia podarilo výrazne obohatiť slovenskú literatúru, zmietajúcu sa v socialistickom schema­tizme. Jeho inšpiráciou sa stala „prostota“ v podobe prírody, rusti­kality a kresťanského du­chovného princípu. Bol a je ‚básnikom kontinuity, teda aj mravnej a kultúrnej záväznosti‘ (Viliam Marčok). Tento priestor dnes môže obľubovať buď staršia alebo konzervatívnejšia generácia, hľadajúca oporu v tradicionalizme, hlavne v náboženských ideách. „Viera mi ho­vorí“, to je stimul a zdroj, ktorý Rúfus neprekročí, lebo ho vnútorne obohacuje. Ale už v počiatočnom období mal k sebe Rúfus opozíciu, podobne búrajúcu schematickú literatúru; Miloslav Válek bol básnikom civilizácie a moderného človeka. Z tohto hľadiska vidieť, že čitateľská akceptácia Rúfusovej poetiky je závislá na vžitom a konvenčnom ponímaní sveta. Samozrejme, Rúfus sa neprepadáva na úroveň didaktizujúceho a moralizujúceho starca, len jeho predstavy pracujú s absolútnymi kategóriami, ktoré majú svoje pevne dané limity. Inak­šie by som musel citovať slová už spomenutého slovenského klasika: ‚Vy mi chcete rozkazo­vať, / jak sa mám v mladosti chovať? / Len ho pozri, / stará pleseň / chce mladosti spievať pieseň!‘

Rúfus nie je realista, so svojím idealizmom však dokáže konfrontovať skutočnosť a zdvihnúť prst, ukazujúc na budúcnosť. Polohou reagujúcou na dianie v súčasnom svete sa dokáže priblížiť viac dnešnému človeku a osloviť ho. Či už v kritike konformity západnej ci­vilizácie alebo v otázkach životného prostredia. „Svet nasýtených / stavia si vôkol seba / nie čínsky, / euroatlantický múr.“ „Na živočíšnom chlebe, / jak hrče vzdorovití, / šliapeme si tu nielen po chráme. // Už aj po holom bytí.“

„Zasype čas / – a ešte za živa – / tie duchaplne vyskladané piesne?“ Pýta sa lyrický subjekt v básni Odmietnuť svedectvo... Veruže ťažká odpoveď. Rúfus nie je sebavedomý ako Publius Ovi­dius Naso, ale svoju čitateľskú obec si dokáže udržať. Nemá však už tú silu, aby oslovil po­stmoderný svet. Jeho hlas sa stráca „v oblohe“.

[Rúfus, Milan: Báseň a čas. 1. vyd. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2005. 64 s. ISBN 80-220-1323-4]

Vyšlo v Lete.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F.: Eutanázia básnika Rúfusa. In: Let, roč. 1, 2005, č. 5, s. 52-54