Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

19. júna 2005

O jednej (sub)kultúre alebo Slovenský karneval

Denisa Fulmeková a Peter Macsovszky klamú; „podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami“ v ich spoločnom románe totižto nie je náhodná, aj keď to obaja na jeho za­čiatku tak explicitne tvrdia. Bez ohľadu na túto malú lož však môžem jednoznačne povedať, že Klebetromán je konečne poriadna kniha, ktorá sa – dúfam – v slovenskom literárnom mik­rosvete nestratí. A ak som vo svojej recenzii na zbierku Pavla Vilikovského Čarovný papagáj a iné gýče jednu z poviedok označil za „humorný obrázok (...) slovenskej literatúry“ (Slovo 14/2005), tento text musím potom ociachovať ako veľkolepú travestiu, ktorá si pred telesné otvory nekladie žiadne výrobky toaletnej hygieny.


Autorská dvojica si na postmodernej metóde doslova zgustla. Prvoplánovým čitateľom sa prihovára bežným hovorovým jazykom obohateným o subštandardnú lexiku, nevynímajúc hutné do uši bijúce vulgarizmy alebo pornografickými scénkami či lacnou psychologizáciou. Týmito výstavbovými aspektmi, – samozrejme – vedomými, sa snaží čitateľskú verejnosť nielen komerčne upútať, ale aj nemoralizátorsky vypovedať o stave súčasnej kultúry, neraz s charakterom osamelého patologického pakultu.

Klebetromán irituje. A s určitosťou ‚nedotknuteľných’ vzdelancov a takzvanú smotánku, v ktorej „radoch (...) ťažko nájsť niekoho, komu by netrčala slama z topánok, či gatí“. Nepre­kvapuje ma preto, že hlavný hrdina Sebastián Tortúry sa chce „odpútať od (...) celej tej zberby“. Iritácia však prekračuje limity jemnocitu vo chvíli, keď si diskurzívnejší čitateľ uve­domí, že v ponúknutej plejáde sa literárne postavičky až príliš podobajú na reálnych ľudí, prí­padne sa v nej nájde sám. Toľká impertinencia alebo slovami postavy literárneho vedca Ra­domíra Chvojku: „Škandalózna drzosť!“ A kto je vlastne Radomír Chvojka? Nepredpokladám síce, že čitatelia dekódujú alúzie na všetkých diletantov, primitívov a mediálne známych ‚osobností’ v našej spoločnosti – ani mne sa to nie vždy podarilo –, ale zaiste si uvedomia, že často prešmyčkou a výmenou hlások sa dá dopátrať k cieľu. Čo si asi pomyslia agresívny a vulgárny spisovateľ Rudo Bištúnek, milovník orálneho sexu kazateľ Eliáš Paholník alebo hŕba iných „výnimočných poetických duší“, keď objavia „metaforickú reč inotajov“? Pri multimilionárskej rodine Kujsenkovcov z jedného veľkého mesta na východe – v súčasnosti vychýrenou vysoko sledovanou realityshow – ani nepredpokladám, že sa ku knihe dostanú, veď majú dosť starostí s početnou návštevou vo svojom rodinnom dome. „Žijeme v krajine, kde sa celebritou môže stať hocikto. Ešte aj organizátor zájazdov.“

Svet, ktorý Fulmeková a Macsovszky otvárajú, je skrátka smiešny. Je to svet plný „trblie­tavých šutrov, plechových doštičiek s tajomnými nápismi, farebných skielok, kašírovaných stredovekých čínskych mincí s deravým stredom, lapačov snov (i prachu), harmonizátorov a hltačov tachyónov a možno aj fotónov, rároh z dielne fengšuejistov, indiánskych sošiek so stoporeným údom, vreckových kámasútier, vešteckých gúľ, ružových Budhov, čiernych Ší­vov, Kristov s primaľovanými čakrami, sprejov pre jogínov či zázračného citrusového vý­ťažku vysoko vhodného na čistenie čriev, zubov, uší, nádob, tanierov, vodovodného kohútika, vane, dlážky, parkiet i klávesnice od kompjútra.“ Je to svet, ktorý sa vtesnáva do trápneho pseudointelektuálneho a kvázispirituálneho prostredia. Tento románový svet čitateľ zachytá­va dvomi uhlami: vševediacimi očami a očami hlavnej postavy. Striedanie rozprávač­ského pohľadu, prvej a tretej osoby singu­láru, neoceniteľným spôsobom umožňuje spoznávať chro­notop románu.

Karnevalovosť, vlastnosť typická pre určité typy parodickej a satirickej literatúry je v Klebetrománe nielen základný princíp, ale aj objekt narážky. Autori, podobne ako obálka knihy, na svet vyplazujú jazyk. Zámerne cez deformáciu postupujú identicky v akomsi rabe­laisovskom štýle. Svedčí o tom aj fakt, že názvy kapitol sú siahodlhé a bohaté na predvídanie deja, čo korešponduje s konceptom staršej literatúry. Prirodzene, postmoderné dielo v sebe skrýva dostatočne veľa chodníčkov, akými sa dá uberať a pozorný čitateľ počas prechádzky nemôže nezakopnúť ani o fučíkovské heslo mečané v dávnych „heroických časoch“.

Fulmeková a Macsovszky predviedli viacvrstvový umelecký duet, ktorý svojou razantnos­ťou balansuje na hranici lásky a nenávisti. Dá sa teda očakávať, že po prečítaní Klebetrománu si drzých spisovateľov buďto zamilujete alebo sa im budete v knižniciach a kníhkupectvách  rozhorčene vyhýbať.

Publikované v:
- Let, roč. 1, 2005, č. 3, s. 47 - 49