Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana
- recenzia na zbierku poviedok Zadné izby od Aleny Sabuchovej

17. augusta 2005

Román-šansón

Posledné roky pred definitívnym rozpadom Česko-Slovenska, na zlome totalitného a demokratického režimu, pracovala Sylvie Germain ako profesorka filozofie na francúzskom lýceu v Prahe. Toto životné obdobie sa autorke kryje s počiatkami jej literárnej kariéry, ktorá so sebou už dodnes prináša úspech aj mimo Francúz­ska. Kontakt s česko-sloven­ským prostre­dím bol pre Germain inšpirujúci i tematicky; v západoeurópskej literatúre totiž nedochádza k častým stretom so stredoeurópanstvom, nehovoriac o tom, že obyvatelia západnej časti únie ani geografický pojem stredná Európa v povedomí nemajú, poznajú iba ekonomicko-politické rozdelenie na vyspelý Západ a postkomunistický Vý­chod. A práve Germain patrí k tým zá­padným umelcom, ktorí túto hranicu pomaly otvárajú. Jej texty však nie sú len recidívou než­nej revolúcie a osudov pražského disentu, autorka vo svojich širokospektrálnych prózach premieta rôzne typy chronotopov so snahou univerzálne vypovedať o človeku a podobách jeho života. Jedným z takýchto diel je – nanešťastie, v slovenskom preklade po knihe Dieťa Medúza zatiaľ druhé v poradí, – aj román Pieseň neláskavých.


Čitateľa, ktorý nepozná Germainino česko-slovenské obdobie s určitosťou prekvapí romá­nové motto, odkazujúce na Jaroslava Seiferta, doteraz jediného českého nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. „Bol to môj vlastný osud. Celý život som za ním krivkal, čo mi dych sta­čil.“ Táto mierne ironická zo životnej skúsenosti čerpajúca bilancia ľudského údelu sa na­po­kon v celom románe realizuje prostredníctvom introspektívno-reflexívnej atmosféry, v ktorej sa ale na rozdiel od vstupného citátu irónia zamieňa za stoický odstup. Je to vo svojej podstate dezilúzia, rozčarovanie z trpkej skúsenosti s celoživotnou samotou a hádam aj s nemožnosťou socializovať sa, stať sa prirodzenou súčasťou kolektívu a nie len jeho okrajovým zjavom. Na­priek tomu príbeh hlavnej hrdinky v podobe biografickej spovede neskĺza na úroveň pozér­skeho rojčenia či štylizácie z neutešenej sociálnej situácie. Hlavná hrdinka berie svoj život so všetkým, čo k nemu patrí, s jeho dobrými aj zlými stránkami, aj keď tie horšie vo väčšine prí­padov prevládajú. Chvála-Mária sa totiž narodila ako sirota s diagnózou albinizmus. Tento nepríjemný hendikep je jedným z hlavných faktorov, pre ktorý „žena, biela ako sépiová kosť“, táto „vycivená bleduľa“ zostáva vo svojom životnom putovaní v spoločenskom ústraní. Dlhodobá osamelosť tak získava ďalší rozmer; dáva hrdinke schopnosť viac premýšľať a uva­žovať nad pohybom vôkol seba a hnať ju „z jedného miesta na druhé“, pretože nezakorene­nosť je iným spôsobom tiež jednou z podôb osamelosti. „Nejasne som cítila, že nikde nemám svoje miesto, že nikde na mne nikomu nezáleží, a ani nebude záležať. A nikto ma ani nemá a nebude mať rád.“

Sujet románu nie je komplikovaný. Čas ubieha chronologicky a lineárne. Hrdinka vstupuje do jednotlivých etáp svojho života priamo, no každej novej situácii predchádza mierna dávka nudného balastu. Avšak na Germainin štýl si treba zvyknúť. Autorka vo chvíli najmenšieho očakávania, keď už čitateľ vydáva verdikt nad textom, prekvapuje svojím odvážnym jazykom a netabuizovanými obrazmi. Či už ide o prvú sexuálnu skúsenosť, ktorá svojou vzrušujúcou živelnosťou mieša „očarenie s jasnou mysľou, vážnosť s vytržením, sebazaprenie s veľmi prenikavým precítením vlastného tela“ alebo aj naturalistický portrét starej dámy Philomène, „ale bola to vôbec ona? – sedela v kresle zmordovaná, sukňa vykasaná, nohy roztiahnuté a spomedzi nich jej trčalo kanárikovo žlté brko. Hlava zabalená do igelitového vreca jej oví­sala na prsiach. Hlava v smetníku.“ Takýto jazyk pôsobí v románe neočakávane šokujúco, ale jeho cieľom nie je bezmyšlienkovite šokovať, ide o snahu zachytiť fragmenty a charakter spomienok, na ktoré človek nikdy nezabudne. Chvála-Mária „svoj životný príbeh odvrhnu­tého pankharta, naivky z hôr, potom slúžky v nevľúdnych hoteloch v údolí, služobnice v luxusnom bordeli na morskom pobreží“ a napokon aj v zamestnaniach anonymného Paríža spomína v zmysle úvahy o neustále ubiehajúcom čase a po­hrávajúcom sa osude. „Občas sa mi stalo, že som sa postavila pred zrkadlo a dívala sa na seba, ani čo by som aj ja bola hodinami; moje telo bolo skrinkou, tvár ciferníkom a oči ručičkami. A súzvučne (...) som začala trhane odriekavať tik-tak, tik-tak a odbíjať hodiny, a spievala som ding-dong“. Robiť si starosti pre čas možno vnímať dvojakým spôsobom. Či už vo všeobecnej, filozofickej rovine alebo v konkretizácii premien a cyklov ženského tela, až postavenia ženy v spoločnosti. „Keď som mala menštruáciu, namiesto odbíjania som doslova vrieskala zúrivé ‚nie’, ‚nie’, ‚nie’. (...) Dievčatá sú vypudené z detstva v rytme vytekajúcej krvi a vystreľujúcej bolesti v bruchu a krížoch, malí chlapci v rytme svojho hlasu, ktorý sa mení k horšiemu a chrapľavie. A zrazu už vo svete okolo nich nič nejde samo od seba, všetko sa stáva nespoľahlivým, všetko vzbu­dzuje nedôveru. Aspoň chlapci však potom dospejú do stavu slobodných mužov, zatiaľ čo dievčatá, keď sú súce na vydaj, dostanú sa pod prísny dozor a stanú sa predmetom žiadosti­vosti, ako aj nedôvery a pri každej menštruácii sú obvinené z nečistoty.“

Hlavná hrdinka postihuje život vo Francúzsku pred druhou sveto­vou vojnou, počas vojny a po nej, pričom sa postupne zoznamuje s neveľkou skupinou postavičiek, ktoré v nej ako-tak zanechali určitú stopu priateľstva, lásky a rozkoše. Spriaznenosť je tou jedinou pozitívnou väzbou, ktorú postupne nachádza vo svete ľudí, žijúcich „v ochabnutej, nečinnej časovosti, dobre uzavretej do seba ako kaluž vody v guľatom akváriu“. Rozprávanie sa síce odohráva aj na pozadí významných historických udalostí, ale tie sa hrdinky dotýkajú nepriamo cez iné osudy či len vlastné úvahy o budúcnosti a svete samom osebe. Rámcom je však kresťanská religiozita, ktorá sa – našťastie – neprepadáva do konzervativizmu a moralizátorstva, hoci črtajúce sa tendencie týchto ideologických skostnateností v texte existujú, ibaže sa v pravej chvíli menia na úsilie nájsť skutočnú pravdu a duchovné hodnoty, lebo „vo zvrátenom mene ‚slobody’, ‚spravodlivosti’, ‚národa’ a ‚Boha’“ dochádza „k prelievaniu krvi“. Hrdinka hovorí o zamieňaní si vznešenosti „s pomstou, všemohúcnosťou a samoľúbou pýchou toho najhrub­šieho zrna“. A predsa sa nevzdáva. Navzdory osudu, s občasnými surrealistickými víziami a s celoživotným tajomstvom o potratenom dieťati sa pokúša „v tej ceste vytrvať“.

Germainin štýl pripomína šansón. Nie každý má „talent na to, ako nadviazať priateľstvo s hlasmi, s úsmevmi a so slzami.“ Jeho „hromový hlas“, jeho „vibrujúci hlas“, jeho „bubnu­júci hlas“ otvára priestor na citlivé pozorovanie prejavov ľudského vnútra vo svete plnom ustavičného pohybu. Germain tento pohyb dokáže zachytiť a predostrieť ho v podobe zvukov, ktoré zohrejú „nie ako oheň, ale ako telo veľmi blízkeho zvieraťa. Divého, a predsa veľmi blízkeho“.

Publikované v:
- Slovo, roč, 7, 2005, č. 33 - 34, s. 21 (odkaz)