Čoskoro

- august: recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

9. marca 2011

Hviščov literárny podvod(ík)


Špekulatívna téma románu Jozefa S. Hvišča je spoločensky závažná; v jeho svete sa ľudská civilizácia konfrontuje s možným zánikom a vôbec ide o koniec akéhokoľvek života na Zemi, pretože Slnko vyhasína. Mimochodom, reálne takáto situácia nastane za približne päť miliárd rokov, no autor sa odborným faktom vyhýba a náhlu zmenu v solárnych termonukleárnych reakciách zasadzuje do budúcnosti vzdialenej odo dneška azda o nejakých tých osem-deväť tisícročí. Pravdaže je to v poriadku, veď predhodenú vedeckú nepravdepodobnosť chráni licencia fantastiky. Okrem toho, pozornosť sa upriamuje hlavne na univerzálne problémy človeka, ktoré by sa naprieč časom a priestorom veľmi líšiť nemali. Ibaže spôsob, akým sa katastrofický scenár prezentuje, je nezrelý a zapadá do brakovej literatúry – žiaľ –, ani nie súčasnej, ešte i v tom Malinche smrdí za anachronizmom.

Informácie na obale hovoria, že Hvišč využíva poetologické prvky fin de siècle a expresionizmu. Ja sa pýtam, kde? Zaručuje to Ich-Form alebo nebodaj motív Doppelgängera? Z oficiálnej charakteristiky románu by som v ňom predpokladal nejakú vnútorne autentickú postavu, prinajmenšom takto vypäto štylizovanú. Rozprávač je síce priamy, ale – na to, že putuje vo vesmíre, aby našiel planétu s vhodnými životnými podmienkami – jeho psychologické uchopenie je chabé, predostieraná závažná problematika smerovania ľudstva sa stráca v lacnej infantilite vyvolávajúcej skôr humor než hlbšiu úvahu, o ktorú vlastne ide. Naviac autor podsúva epištolárne komponovanú časť Vyhnanci – nekompatibilnú so zvyškom – plnú naivného sentimentu a opätovne simplexných etizujúcich floskúl, tentoraz o kvalitách skutočného života nad virtuálnym. Ešte sa dokonca priznáva k autobiografii.

Spomenutá nezrelosť sa očividne prejavuje ďalej v štylistickej neohrabanosti. Tento príklad hádam úplne postačí: „Vesmír, ktorým som letel, vyzeral cudzo, dokonca i hviezdy boli iné, jasnejšie, ale netrblietali sa, svietili jasne ako žiarovky na vianočnom stromčeku“.

Kniha bez vydavateľa – ani sa tomu veľmi nečudujem –, je dvojnásobný podvod; v prvom rade klame bežného čitateľa, ktorý očakáva sci-fi a v druhom toho náročnejšieho, pretože sa prezentuje ako experimentujúca próza s modernistickou poetikou. Hvišč má nápady hodné literárneho spracovania, ale ich realizácia mu spôsobuje oveľa väčšie ťažkosti, ako si zjavne sám myslí.

Publikované v:
- Slovenské pohľady, 2011, roč., č. s.