Čoskoro

- august: recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

17. júna 2011

Meno ruže pre nenáročných

Žánrovej forme románu, ak nie priamo historického, tak čerpajúceho z histórie, sa v poslednom období na knižnom trhu veľmi darí. Zlom nastáva pri tvorbe Dana Browna, ktorého inšpirácia konšpiračnými teóriami o tajných spoločnostiach ovplyvňujúcich chod sveta, stvorila nového čitateľa - hurádejepisára. Mnohým sa literárna fikcia pomiesila s kritickým vnímaním reality do takej miery, že doslova uverili v dodnes trvajúce sprisahanie katolíckej cirkvi, slobodomurársko-templárske vyčíňanie a podobné paranoje. Pričom estetická hodnota takejto literatúry je nulová.

Keď som dostal od Ikaru recenzný výtlačok Kacíra, začal som uvažovať nad tým, či moja osobná fascinácia fenoménom popkultúry už neprekročila určitú hranicu. Vopred sa ospravedlňujem za predpojatosť, ale kto mal možnosť aspoň nahliadnuť do spomínaného subžánru v ženskom prevedení – ako exemplárny príklad uvádzam Kathleen McGowan a Kate Mosse –, vie, že takáto dávka dobrodružstva s extra prídavkom romantiky naráža na samotné dno čitateľského vkusu. S. J. Parris ma - našťastie - natoľko nesklamala.

V kníhkupectvách sa pochopiteľne neobjavuje nič svetoborné, žiadny nový Umberto Eco. Iba na margo, práve tento autor si zasluhuje prvenstvo v oživení historickej látky: jeho postmoderná metóda inovatívne vniesla do takzvaného temného stredoveku prvky detektívky a trileru. Parris sa vlastne snaží o niečo podobné, jej Kacír tematicky v mnohom pripomína Meno ruže, pravdaže bez intelektuálneho rozmeru, ktorý by v sebe niesol serióznu intertextuálnu referenčnosť. Je to teda taká populárna imitácia určená čitateľovi neohúreného odhaľovaním slov Ludwiga Wittgensteina v ústach františkánskeho mnícha Viliama z Baskervillu.

Parris poveruje vyšetrovaním tajomnej smrti na univerzite v Oxforde samotného Giordana Bruna. Toho do Británie privádzajú stopy po stratenej knihe Herma Trismegista. Atmosféru druhej polovice šestnásteho storočia dotvára napätie medzi anglikánmi, katolicizmom a gnostickým učením či konfrontovanie oficiálnej dogmy s novým pohľadom na astronómiu. Postavy sú ale vykresľované väčšmi súčasne, čím sa ich konanie stáva pochopiteľnejšie a prijateľnejšie pre čitateľský mainstream, no historický diskurz tým pádom zaniká, duch doby nie je autentický, zostáva v časopriestorových kulisách. Rovnako plocho, až triviálne poučkovito autorka vysvetľuje ideový kontext a reálie.

Jednoduchý, ale za to zručný štýl, vie - napriek tomu - upútať nielen cieľovú skupinu nenáročných čitateľov. Z hľadiska zábavnej literatúry spĺňa Parrisin Kacír štandardné kritériá na prózu, pri ktorej stačí – ako sa hovorí – vypnúť. Počiatočná iritácia dávkou naivity sa dá postupne prehliadnuť. Veď ani autorským zámerom nie je žiadna semiologická expedícia, iba oddychový triler. Netreba však zabúdať, že popri módnom boome týchto rýchlokvasených pseudohistorických sujetíkov, majú potenciál s podobne lákavou témou zaujať aj umelecky oveľa komplexnejšie texty. Meno ruže to dokazuje už vyše štvrťstoročie.

[Parrisová, S. J.: Kacír. Prel. Miroslav Kopecký 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2011. 128 s. ISBN 80-220-1322-6]

Vyšlo na Kritickom rub(r)ikone Petra F. 'Ria Jílka.

Odkaz | Jílek, Peter F. 'Rius: Meno ruže pre nenáročných. In Kritický rub(r)ikon Petra F. 'Ria Jílka [online]. 17. 6. 2011 [2012-08-05]. Dostupné na internete: < http://kritickyrubrikon.jilekonline.eu/2011/06/meno-ruze-pre-nenarocnych.html >.