Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

30. novembra 2006

Úvodník

Rok je dosť dlhý čas na to, aby správy o Danielovi Tupom zneli už len agentúrne a banálne. Taký je život. Aj tento príbeh napokon zapadne prachom ako príbeh Mária Gorala, Anastázie Balážovej, Karola Sendreia a mnohých ďalších, ktorí sa stali alebo iba stanú obeťami násilia a nenávisti. Čo po nich zostane? Pamätník na Tyršovom nábreží v Bratislave – memento okoloidúcim, že ľudská hlúposť vie i zabíjať. Daniel však mal šťastie, vrah ho neumlčal úplne, predsa po ňom niečo zostalo – slová, torzo myšlienok, „základy nedohotovenej stavby“ (Daniel Hevier).

Skromná publikácia Vydavateľstva Univerzity Komenského pod názvom Ticho po anjelovi vychádza k prvému výročiu Danielovej smrti. Jej editor Daniel Hevier zostavil zbierku básní pozostávajúcu z literárnych pokusov zachytených na papier či uložených v pamäti mobilného telefónu. Vskutku pokusov – náčrtov bez výraznejšej umeleckej a estetickej hodnoty –, ktorých výpoveď štylizovaná zväčša do modernistického efektu a nálady prezentuje úvahy mladého človeka nad láskou, sebou a svetom či životom a smrťou:

Bezmocný (Bezsenný) pacient

„V samote spím
budím sa snami
zaspávam strachom
trpím pochybami

Žiletka padá mi z rúk
nedokáže vykúpiť ma z múk
kráčam svetom, blúdim tmou,
pátram po pohrebisku stratených snov

Stojím vo dverách,
kŕčovito zvieram kľučku,
so zrakom upretým na stenu
hľadám slučku
so zrakom upretým na stenu
hľadám slučku“

Iste, dalo by sa pokračovať – kriticky sa vyrovnať so zbierkou a posunúť ju na literárnu perifériu, dalo by sa poukázať aj na viacero editorských a grafických nedostatkov –, ale táto publikácia nepatrí do literatúry, jej hodnota je mimo nej, skrýva sa v sentimente, v politickom geste a v občianskom postoji. I preto dochádza k nepochopeniu významu publikácie, šíria sa vtipy typu Chceš vydať knihu? Nechaj sa zabiť! dokazujúce, že ľudská hlúposť naozaj nemá hraníc. Šíriteľom tohto humoru možno len odkázať, nech to spravia – nech sa nechajú dobodať, upáliť, dobiť na smrť.

Hoci v poslednom období vo verejnom živote badať trend angažovať sa v boji proti prejavom neznášanlivosti, treba mať na pozore, že aktivity, v ktorých sa až príliš opakujú slová láska či právo a poriadok celkovú problematiku zjednodušujú. Neskrýva sa za nimi nič, iba ďalší extrémizmus; jeden si sníva svoj tichý proudhonovsko-bakuninovský sen a druhý by – naopak – zákonom obmedzoval a riadil slobodu vyjadrovania. No riešenie je niekde úplne inde; nie je v ideológiách, ani v kriminalizácii a perzekúcii ľudskej hlúposti, ale v osvete a vo výchove.

Zaujala ma narodeninová fotografia dvojročného Daniela; malý chlapec hrajúci sa s horiacou sviečkou na torte. „Stekajúce kvapky menia sa na slová, / voskové spomienky už len ozvena zachová“. Niekedy sa stačí zamyslieť a pouvažovať, niekedy netreba slov.

Tento príspevok bol publikovaný v časopise Let 20/2006.