Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana
- recenzia na zbierku poviedok Zadné izby od Aleny Sabuchovej

2. apríla 2012

Literárna ambulancia #4

V Literárnej ambulancii po prvýkrát fantastika. Autorom poviedky je René Pastír, dvadsaťpäťročný študent etiky na Prešovskej univerzite.

Hodnotenie

Zdroj: René Pastír
«Píšem rád, ale nikdy nič neposielam ďalej, pretože ma desí editovanie vlastného textu,» bolo v tvojom emaili. Neviem presne, ako si to myslel, ale editovanie nie je len oprava pravopisných chýb, ktorých tam máš - mimochodom - neúrekom. Isteže, aj majster tesár sa občas utne, no ty sekáš príliš často. Až si vlastne svoju poviedku brutálne pripravil o život. Keby si ju poslal do Ceny Fantázie, predpokladám, že by ju porotcovia ohodnotili v škále veľmi chabého priemeru, aké-také plusové body by si mal za tému, formálne spracovanie však nedosahuje ani úroveň chabého priemeru. Základný problém tvojho písania spočíva vo výstavbe. Jednoducho nevieš dosť zručne opísať slovami scény, ktoré vidíš iba v hlave. Námatko uvediem príklad: «Hoc bolo bezvetrie, bolo počuť ako šuští lístie mohutnej vŕby. Šušťalo to ako v silnom vetre.» Ponúkam svoju alternatívu: Vietor nefúkal, ale lístie na mohutnej vŕbe zúrivo šumotalo. A prečo som nahradil sloveso šušťať expresívnejším a knižnejším? Okrem toho, že tvoj výber mi asociuje šuštiakovú módu krátko po nežnej revolúcii, hlavným dôvodom je baladický námet, ktorý si si zvolil vo svojej fantasy. Podľa toho by si mal voliť aj jazykové prostriedky. Ak raz tvoj čarodejník «započal odriekavať zaklínadlo», v tomto patetickom tóne sa snaž udržať celú prózu. To je teda druhá dôležitá výčitka. Napokon si tiež nevieš rozložiť jednotlivé etapy príbehu. Tie úvahové a vysvetľovacie pasáže sú dosť nevyrovnané.

Mŕtvi strach nemajú

Untot vložil do lebky všetky potrebné ingrediencie. Tú najlepšiu tmavú zem, trocha rašeliny a to najdôležitejšie, čerstvú ľudskú krv. Krv ktorá ešte pred niekoľkými okamihmi, kolovala v žilách živej ľudskej bytosti. Nakoniec do pripravenej lebky vložil  semienko. Až sa mu zdalo všetko perfektne pripravené, započal odriekavať  zaklínadlo, ktoré malo celý proces zavŕšiť. Keď zakopal tento artefakt do zeme, usmieval sa. Keby sa však mal čím usmievať. Chýbali mu totiž pery a s nimi aj nos. Pri pohľade do jeho tváre bolo zrejmé, že nepatrí medzi živé bytosti. Zohavenú časť tváre zakrýval šálom, ktorú mával omotanú od krku až k očiam. Keď odchádzal, pohladil kostnatou rukou na ktorej ostalo ešte trochu  kože malý hrobček čo práve vytvoril. „ Budeš rásť, vyrastieš veľká a krásna, moja milovaná.“ Aj v jeho mŕtvych očiach sa v tom momente dala rozpoznať iskra čistej nefalšovanej radosti. Posledný krát sa otočil k miestu kde zanechal svoju milovanú. „ Budem sa o teba starať každý deň, to ti sľubujem.“ Pokračoval v ceste a tešil sa na ďalší deň, keď sa sem vráti.

Strom rástol, bol čím ďalej väčší, tak ako Untot sľuboval. Teraz už bol skutočne obrovský. Od čias kedy zasadil semienko ubehlo mnoho rokov. Uprostred lesnej čistinky stála čierna vŕba. Bola väčšia ako všetky stromy široko ďaleko. No tu jej zvláštnosť len začínala. Ďalšou pozoruhodnou vecou bolo, že strom akoby žiaril, no nie ako mesiac alebo to prekliate slnko. Nie. Z tejto vŕby vyžarovala temnota. Najdivnejšie ale bolo, že kmeň v miestach tesne nad zemou, bol zvláštne formovaný. Akoby niekto do dreva vymodeloval ľudskú siluetu. Presnejšie ženskú. Dokonca tvár bola skoro ako živá, kôra bola v oblastiach tváre až neskutočne hladká, naopak na iných miestach bola zas hrubá, akoby mala na sebe oblečené nádherné šaty. „ Kamala, láska moja,“ oslovil ju práve prichádzajúci Untot, aby si posedel pri duši svojej lásky vrastenej do tohto stromu, „ chýbal som ti? Nesiem ti niečo dobré pod korene.“ Strom mu neodpovedal slovami. Radostne zašumel vetvami s čiernym lístím a tvár vyobrazenej devy nabral radostný výraz. „ Vidím že áno, aj ja ťa rád vidím,  dnes vyzeráš naozaj krásne.“ Prehodil posledné slová, kým si zložil vak ktorý niesol na chrbte a neusadil sa priamo oproti jeho láske a nežne sa na seba chvíľku dívali. Polorozpadnutý kostlivec sedel pred čiernym prekliatym stromiskom, z ktorého akoby sa vynárala strápená mladá dievčina. Takmer ako by sa snažila topiaca sa vynoriť z čiernych hustých vôd, ktoré ju ale nepustia von.

Navštevoval ju každý deň. Na začiatku ani neveril že sa mu tento pokus podarí. Nechať dušu vyrásť v tele stromu. Keď sa jej stala tá nehoda myslel že už o ňu prišiel navždy. Našťastie dokázal zachrániť jej dušu a dať jej zatiaľ aspoň túto formu. Mágia mŕtvych bola pokročilá a stále napredovala. Čerpala z kníh, ktoré sa im dostali ako vojnová korisť, no aj samotný mŕtvy vytvárali nové kúzla a snažili sa napredovať. Jedného dňa jej zoženie nové telo a keď bude poznať spôsob tak jej dušu doň prenesie. Zatiaľ mal ale strach. Mal pár trikov v rukáve, no nebol ochotný riskovať. Nechcel jej duši ublížiť alebo ju dokonca zničiť.  V novom tele dokázali prebudiť ducha. A však už sa nejednalo o tú istú osobu. Bol to nový duch s novou osobnosťou, pre takúto bytosť bol život vedený dovtedy ako zabudnutý sen. Untot ale chcel celú osobnosť, ktorá už bola raz privolaná do tela a vložiť ju do nového, presne v takom stave ako sa nachádza, bez toho aby sa poškodila. A to zatiaľ nevedel. Každým dňom tomu bol ale bližšie. Bol trpezlivý, celá mŕtva rasa bola. Keď je osoba po smrti a má viesť takmer nekonečnú existenciu, tak si vybuduje iné vnímanie času ako živé bytosti. Aj oni občas pociťujú menšiu nervozitu alebo nadšenie tesne pred uskutočnením nejakej očakávanej udalosti, len si ten pocit nechávajú až úplne nakoniec. Vtedy má najsladšiu príchuť. Ak nepracoval alebo nesedel na Kamalinej čistinke, pokračoval vo svojom štúdiu.

Toto bol jeho šťastný deň. Konečne sa mu to podarilo. Odhalil taje transféru duše z tela do iného a taktiež aj z objektu. Dokázal vyriešiť rébus ako svoju milovanú vráti do života a dá jej nové telo. Šťastím bez seba sa vydal do Nekropoly aby si tam vybral tú najlepšiu schránku. Deň predtým bol uskutočnený menší lov na mäso, ktorý mal bez zbytočných strát priniesť novú dodávku živých tiel. Untot si vybral mladú tmavovlasú dievčinu. Mala peknú tvár, ale hlavne zdravé a pevné telo. Pre svoju drahú chcel len to najlepšie a táto vyzerala že mala dosť pohybu a zdravej stravy. Po kúpe ju teda vzal domov, kde ju začal pomaly pripravovať. Nekládla odpor, na pol kôli droge ktorá ju mala utlmiť a z druhej polovice kôli mágií, ktorou si ju pripútal ako psíka na vôdzku.  Položil si ju doma na pracovný stôl, dôkladne ju umyl a učesal. Obliekol jej krásne nové šaty ktoré kúpil tiež až dnešného dňa. Boli červené s decentným výstrihom a čiernou čipkou po okrajoch. Až bola hotová, pristúpil k poslednej fáze. Čo bola smrť tejto mladej dievčiny. Musel jednať rýchlo tak aby nevychladla, pokiaľ chcel dosiahnuť perfektného vzkriesenia. Najprv ju musí usmrtiť ale nie na dlho, ale musí dať priestor duši aby celkom opustila telo. Ideálny čas vzkriesenia bude tak hodinku alebo dve po usmrtení. To mu bude stačiť na cestu tam aj naspäť. Pripravil si malý obsidiánový amulet kde v ktorom prenesie dušu od stromu až k telu. Bude to bezpečný a rýchly prenos. Všetko mal premyslené a rozpočítané na minúty. Ešte raz si prešiel celý plán aby nikde nevznikla nežiaduca chyba, všetko musí byť perfektné. Teraz môže pristúpiť k usmrteniu.

Usmrtil ju rýchlo a čisto, tak aby neumierala v bolestiach. Vlastne sotva tušila že umiera. Všetko bolo teda nachystané. Vzal amulet a vydal sa s menšou nervozitou v ústrety svojej milej. Opakoval si všetky zaklínadlá ktoré potreboval. Dokonale sústredený ani nevnímal cestu po ktorej kráčal. Nohy šli akoby sami od seba. Viedli ho presne tam kde potreboval bez toho aby sa musel sústrediť nato kam vlastne ide. Už bol skoro tam. Práve vychádzal z esa a približoval sa k čistinke keď začul cudzie hlasy. Živé hlasy, hlasy ktoré tu nemali čo robiť. Ako zo sna ho vytrhla scéna ktorá sa mu odohrala pred jeho nemŕtvymi očami, bolo to ako z najhoršieho strašidelného príbehu. Asi šesť ľudských bojovníkov oblečených v starej poničenej zbroji vyplnili jeho zorné pole. Vyzerali špinavo až odpudivo. Jeden z nich sa práve snažil čosi vyryť nožom do pŕs jeho lásky. Ten jediný bol momentálne hodný toho aby mu venoval pozornosť. Kamala mal na tvári výraz utrpenia ale aj hnevu. Konáre vŕby sa hýbali ako v prudkom vetre, no nedosiahli až k bande týchto odporných živých stvorení. Jediné čo mohla, bolo zasypávať ich čiernym lístím, ale ani toho nemala dosť nato aby ich to nejako odlákalo. Muž čo ju poranil nožom stál na kmeni ktorý bol zrastený s koreňmi a tak sa zloduch nedotýkal zeme. Dva korene sa však vynárali z hliny ako červy a snažili sa dosiahnuť na jeho nohy. Untot už len z pohľadu na túto hrôzostrašnú scénu zažíval priam fyzické bolesti. Nepamätal sa na skutočnú bolesť, no pocity ktoré ho prepadli mu ju veľmi ostro pripomenuli. Akoby mal znova umrieť. Stratil rozum a rozbehol sa k mužovi režúcemu jeho lásku s úmyslom strhnúť ho na zem. Nevedel čo robiť len jednoducho chcel aby medzi ním a jeho láskou bolo čo najviac priestoru. Kým bežal, všetko mu vypadlo na zem, obsidiánový artefakt, batoh s pomôckami. Bežal ako malé dieťa keď zazrie rodičov. Takmer sa podkol v tom behu. Nakoniec aj spadol. Nie však z vlastnej nešikovnosti ale preto že mu nohy omotal chytač. Dva kamene zviazané jedným lanom. Spadol tak prudko a silne, až zoral okolitú pôdu a jeho šaty aj telo nabrali hlinu porastenú trávou. Kým zdvihol zrak, už na ňom sedeli dvaja z tých trhanov. Ústa a nozdry mal plné hliny a tak nemohol ani zaklínať. Ruky a nohy mu tiež okamžite zviazali. Behom chvíľky ležal na zemi spútaný a bezmocný. Všetky jeho magické schopnosti mu boli nanič, pretože potreboval alebo zariekať, alebo gestikulovať na kúzla ktoré poznal. Takto sa zviazaný a bezmocný pozeral na svoju lásku ktorá sa ho snažila dosiahnuť vetvami a konármi, no márne. Zo zeme sa  vynoril koreň ktorý ho pohladil po tvári a však nedokázal rozviazať laná ani pásku ktorú mal na ústach plných hliny. Muži chvíľku niečo rozprávali, ale nepočul čo. Dohovárali sa medzi sebou. Kamala to však počula a začala sa divoko otriasať. K Untotovi pristúpil jeden s nich ktorý držal veľké kladivo. „Pozeraj sa!“  povedal otočený k stromu a nadvihol kladivo nad hlavu. Untot nespustil oči z Kamaly. Čistinkou sa ozvalo puknutie ako keď človek hodí vajce o zem. Untotové telo opustil život nech to bol život a akejkoľvek forme. Nehybné telo ležalo v tieni vŕby a na mieste kde bývala hlava ostala len zmes vlasov a zubov a bielych kostí špinavých od hliny a trávy.

„Ideme vôbec správnym smerom?“ dožadoval sa Vilmur odpovede už po niekoľký krát a odpoveďou mu stále bolo len ticho. Nilom bol veliteľom tejto takzvanej jednotky žoldnierov, vláčiacich sa s čerstvo lapenou korisťou do najbližšieho mesta aby si vybrali odmenu. Dolapili slúžku ktorá zabila svojho pána. Snažila sa ich prosíkať. Tvrdila že to bola len sebaobrana. Keď si ju jej pán brával, často ju bil. A raz nato doplatil životom. Mala spútané ruky v okovách ktoré boli navyše priviazané lanom k opasku jedného z nich. Boli jej na stope len pár dní. V zúfalej snahe zachrániť si svoj úbohý život urobila nemysliteľné a zabehla až na teritórium ktorému vládli mŕtvi. Myslela si že tam ju nasledovať nebudú a však Nilom a jeho banda boli tvrdý chlapi. Nenaľakali sa len tak niečoho pretože boli horší ako všetko čo ich doteraz stretlo. „Nedáme si pauzu? Som unavený a tou kurvou by som teraz tiež nepohrdol.“ Ozval sa opäť Vilmur. „Keď sa nepýtaš hlúposti okolo cesty, tak chceš v jednom kuse oddychovať alebo súložiť, keby si nebol taký nadržanec a neplytval silou na tú ženskú, mal by si dosť energie pokračovať v ceste.“ Obrátil sa na neho podráždený Nilom. Kým mal Vilmurovú pozornosť dodal, „Je nás šesť a počuť jedine teba, zavri klapačku lebo ti zmenším žold.“ S týmito slovami ukončil diskusiu a obrátil sa späť. Chvíľku postál na mieste aby skúsil nájsť cestu z tohto temného pekla. Tváril sa že vie presne kadiaľ majú ísť a však bol stratený. Dobre to vedel, muži to tušili. To napätie nebolo dobré. Nechcel v tomto lese veľa otáľať. Z každej diery tu mohol vyskočiť nejaký kostlivec a okradnúť ich o mäso, či krv. Tieto monštrá boli schopné všetkého. Niektoré z nich sa vraj živili aj dušami. Tieto netvory sa správali k ľuďom ako sa ľudia správajú k zveri. Jedia ich. Obliekajú si ich. Niektorý ich aj chovajú ako dobytok alebo domáce zvieratká. Vraj dokážu tak čarami poblázniť rozum človeka, že zaháňa ako pes stádo ostatných. Bola to zvrhlá, nechutná mágia a celú tu rasu by mohli bohovia čím skôr zmiasť zo sveta ako hmyz. Pokračovali v ceste, hoc už každého boleli nohy a chcel si oddýchnuť. Jedli sušené potraviny a to taktiež za chôdze. Muži by protestovali ale taktiež nechceli zostávať na mieste, kde vládla smrť. Tak odhodlane len kráčali ďalej a snažili sa byť potichu aby začuli prípadné ohrozenie. Jediným problémom bola ich korisť, v jednom kuse niekde zakopávala, padala vzdychala alebo vydávala zvuky ktoré človeku snažiacemu sa naslúchať tichu, parádne lezú na nervy. Dostala čo si zaslúži za tieto nepríjemnosti. Nahriatym nožom a zo zakrytými ústami. Pre istotu jej zapchali aj nos kým ju mučili aby nebolo počuť najmenšieho hláska. Keď skončilo hrubé ubližovanie, prišlo na rad prehováranie do duše. „Pozri ty kurva, žiješ len preto aby sme zhrabli tučnú odmenu od ženušky tvojho zosnulého pána. Ak nám budeš sťažovať našu prácu, ktorou je zaviesť ťa k nej, tak ťa doručíme hoc aj v kúskoch! Mŕtva by si bola len za tučný balík a my chceme riadne tučný balík. Čo znamená že budeš žiť, ale ak bude treba, odrežeme ti ruky a nohy, tuná silák Menil si ťa vezme na chrbát do batoha a nejako ťa už len doručíme.“ Dal jej jasne najavo čo ju čaká pokiaľ nebude spolupracovať. Vyzeralo to že pochopila lebo od tej doby aj keď zakopávala ale dávala pozor aby nespadla a nevydávala už žiadne zvuky. Veliteľ bol so sebou spokojný. Aspoň jednu vec dal do poriadku. To ho vrátilo na koňa a mužom ukázalo že stále vie čo robí. Ešte keby tak vedel ako ich dostane z tohto prekliateho miesta. Podvečer, keď sa začínal súmrak dorazili k čistinke. Nebo sa pomaly začalo meniť na ružové, čo obvykle nasledovala krvavo červená farba a tak temnota ktorú prinášala noc. Obrovský strom im všetkým zastrel zrak, čistinka bola veľká že by to dalo prácu prebehnúť dospelému mužovi a to bez zbroje. Tento strom musel byť veľmi starý hovorili si v duchu vodca žoldnierov. Všetci chlapi naň hľadeli akoby to bol zázrak. Z toho stromu niečo vyžarovalo. Vyzeral ako strom, dosť zvláštny ale bolo tu niečo viac. Niečo čo skôr cítili než videli. Vyvolával obdiv a trochu aj strach. „To je ale stromisko, hneď ho aj idem ošťať.“  Zahlásil Vilmur s úškrnom na tvári a rozopínajúc si opasok utekal k tejto čiernej vŕbe. „Nebuď idiot Vilmur a poď sem !“ Prikázal Nilom teraz už zo skutočným hnevom v hlase. „Kľud šéfko, len ju trochu ovlhčím a môžeme pokračovať, je jedno či to pustím tu alebo na iný strom či nie?“ Odpovedal Vilmur a začal si otriasať svoje mužstvo keď si všimol na už tak čudnom strome ešte niečo zvláštnejšie. „Hej! Šéfe, aj ostatný, poďte sa na to pozrieť, je to neskutočné.“ Zahulákal Vilmur a o krok odstúpil od čierneho stromu. „Pozrite, kmeň tu narástol až pripomína ženskú, tu má ksycht a aha, tu má kozy, na stromovú ženštinu celkom fajnové, musím posúdiť, chechtal sa ako malý chlapec ktorý prišiel na veľkú vec a chcel sa s tým každému hneď aj pochváliť. Nilom si siluetu poriadne prezeral a skutočne aj on videl ženské telo ktoré naviac malo ako ľudskú tvár. „ Takto ten strom nemohol vyrásť sám od seba, musí byť začarovaný, vypadnime odtiaľto, tím skôr tým lepšie.“ Chlapi boli skutočne nervózny a Nilom mal sto chutí podrezať Vilmura a zbaviť sa tak ďalších problémov ktoré by ten idiot mohol spôsobiť. Keby nebol taký dobrý bojovník, zbavil by sa ho už dávno. A však ako osud ukazuje, najužitočnejší ľudia dokážu svoju cenu vybalansovať rôznymi neduhmi. Poznal raz jedného kováča čo kul majstrovské diela. No pitie ho pripravilo o všetkých zákazníkov lebo museli dlho čakať na svoje zbrane alebo ich vôbec nedostali a peniaze boli už prepité. Skončilo to s ním tak že mu nespokojný zákazníci prerazili obe ruky kladivom aby nemohol zodvihnúť ani džbán s vínom k vlastným perám. Nie to ešte nastavoval ruky pre zlaťáky za prácu ktorú nevykonal. Na rozkaz sa všetci pripravili vyraziť ďalej, aj keď čoskoro pane tma, tu však neostanú. Nie pri tejto prekliatej veci. Vilmur sa rýclo pozapínal ale ešte neplánoval odísť ako chcel veliteľ. „Kým odídem, nechám ti niečo na pamiatku ty kurvička stromová,“ vyškieral sa stromu, „budeš si na mňa pamätať a moje meno bude každému ako dôkaz že som tu bol.“  S týmito slovami vytiahol malý nôť ktorým sa snažil rýchlo vyrezať svoje meno do kôry, kde najviac pripomínala ženské poprsie. Vilmur pracoval šikovne a pri práci mu v pravom kútiku úst pomaly vyliezal jazyk, ktorý sa krútil ako červ. Očividne sa takto tváril vždy keď bol sústredený. Až dokončil svoje dielo, všimol si výraz jej tváre. Emócie jasne hovorili o hneve, bolesti a opovržení. Zachechtal sa lebo si myslel že je to len výplod jeho mysle, „ako keby si vedela čo som ti spravil moja,“ prehovoril a vykročil preč od označkovaného stromu. Na zemi a koreňoch ležali odštiepené kúsky kôry po jeho diele hanby. Šéf bandy sa až teraz obzrel a keď zbadal Vilmura ako sa konečne vybral k nim a vzdychol si úľavou. Keď sa však otáčal späť, zbadal čosi, čo ho vydesilo viac ako strom. Zbadal mŕtveho. Vyzeral ako ľudský strašiak, ako neduživý človek, vychudnutý na kosť a obmotaný handrami od hlavy k pätám. Ten tvor ako zbadal Vilmura, okamžite pustil všetko čo niesol. Teda batoh a akúsi banistú fľašu alebo niečo také. To sa však hneď pri dopade rozbilo. Vydalo to akýsi odporný škrek podobný silnému prievanu v dome s otvorenými oknami. Pri behu mu spadla kapucňa z hlavy a rúška ktorú to malo na tvári. Na nechutne zmrzačených zvyškoch tváre. Pri pohľade na tento hnus vodcovi takmer zdvihlo žalúdok. Jeden z mužov pohotovo zasiahol a vrhol po netvorovi lapač. Ten sa bežiacemu omotal okolo nôh a jednej ruky. Keď to spadlo na zem ešte sa to akoby kĺzalo ďalej, ale len pár centimetrov. Pri tomto dopade nabral trávu, hlinu a lístie do každej škáry v svojom tele. „Rýchlo ho zviažte kým má hubu plnú hliny, nestihne nás začarovať!“ skríkol veliteľ žoldnierov a sám utekal k telu kedysi živej bytosti aby pomohol zneškodniť akúkoľvek hrozbu. „Asi tu nie je sám, rýchlo ho zlikvidujme aby nevedel ktorým smerom sme odišli a konečne vypadnime z tohto posratého miesta, už toho tu mám po krk,“ povedal keď bol mŕtvy poriadne zaistený. „Ale šéfe nenaštve to jeho kamošov keď sú náhodou niekde tu? Ak mu prejavíme milosrdenstvo možno nám to vrátia,“ opýtal sa jeden z mužov. „Nasrať, tieto beštie sa na nás dívajú ako na veci, im je jedno či ho necháme tak alebo nie, vezmú si čo chcú tak alebo onak. Zabijem ho ja, vy sa pripravte okamžite vyraziť.“ Až dohovoril, prechytil si svoje veľké bojové kladivo a rozhojdal ho tak aby ním mohol udrieť švihom cez chrbát. Tá bytosť naň ani nepozrela. Hľadel len na ten strom. Keď kladivo dopadlo, nehľadel už nikam.

Spadnutá fľaša obsahovala magické tonikum ktoré bolo zmiešané s čerstvou ľudskou dušou. Toto tonikum mal dodať Kamale silu nad dušou a umožniť jej tak prevziať kontrolu nad svojím novým telom. Tonikum sa ale rozbilo a vtieklo medzi korene vŕby. Chlapi už odchádzali keď sa strom náhle pohol. Hoc bolo bezvetrie, bolo počuť ako šuští lístie mohutnej vŕby. Šušťalo to ako v silnom vetre. Prvý z mužov zakričal od strachu, lebo ho čosi chytilo za nohu. Vyhrnul si široké nohavice a hľadal čo bolo dôvodom toho že sa nemôže hýbať. Kým hľadel k zemi, nevšimol si útok zhora. Chlapa sťal švih tenkého konára ktorý v tej rýchlosti zasvišťal ako posol smrti ktorú nakoniec priniesol. Bezhlavé telo sa zrútilo pred seba a ostalo ležať na bruchu nebožtíka. Jeho hlava sa pozerala na vlastné umierajúce telo len zo vzdialenosti niekoľkých krokov. Ešte stačila aj klipnúť očami.  Ostatných to vystrašilo a chceli utiecť z čistinky na ktorej vyčíňal tento démonický strom, no nemohli. Medzi brehom čistinky kde ihličnany tvorili hustú stenu a vŕbou ich čosi uväznilo. Zo zeme začali trieskať ako z vody podivné veci. Až sa to viac odhalilo, zistili že sú to korene. Báli sa okolo nich prejsť a na mieste nemohli zostať. Tam zas číhala smrť z náručia vŕby v podobe konárov a prútov. Prvý čo sa odhodlal preskočiť o korene okamžite oľutoval. V polovici skoku ponad korene stromu ho trafil strom dvomi prútmi a úder ho hodil o zem, kde ho okamžite obmotali korene a snažili sa ho stihnúť pod zem. Obmotali sa mu okolo pása takže výsledok bol taký, že ho to najprv prelomilo na polovicu a potom aj roztrhlo na dve kusy. Nekričal bolesťou, čo muselo znamenať že ho strom asi pripravil úderom o vedomie. Tento mal jednoduchý odchod, ani nevedel že zomrel. Ako postávali, obmotali sa korene okolo nôh ďalšiemu z nich a ťahali ho tiež pod zem. Zároveň sa ich strom snažil trafiť vetvami a preto museli pobehovať a poskakovať v kruhoch okolo stromu. Kým obehli celý kmeň chlapík sa plazil po rukách s nohami odrhnutými od tela v mieste kde bývali jeho kolená. Nebolo mu pomoci, teraz si každý zachraňoval vlastnú kožu. O chvíľku bolo počuť jeho smrteľný výkrik. Bol krátky no žalostný. Zvyšný traja sa k sebe pritisli chrbtom aby nejako čelili besneniu tohto prekliateho démona. Už mali v rukách aj zbrane. Šéf kladivom zatĺkal korene späť do zeme, Vilmus sekal po všetko čo sa k ním priblížilo a tretí chlap držal dýku, ktorá mu bola nanič. Všimol si že Vilmur má na chrbte svoj ruksak a tak mu doň strčil ruku, čo spôsobilo že mu ju skoro odsekol. Bol však rýchlejší a podarilo sa mu ukoristiť Vilmurovú pálenku. Ten nahlas preklínal svojho kolegu ale aj strom a celý svet. Kým si muž dal fľašu medzi nohy vytiahol kremeň a z rukávu si strhol látku, nožom rozbil hrdlo fľaše do ktorej strčil handru a bleskurýchle vyrobil iskru ktorá zapálila handru vo fľaši s pálenkou, okamžite ju vrhol proti koreňom medzi nimi a lesom. Obloha sa pomaly menila z červenej na tmavo modrú. Fľaša sa rozbila a pred nimi sa rozhorel nízky ale široký oheň. Chlapi vedeli že im nevydrží dlho lebo alkohol vsiakne do zeme a preto chceli rýchlo uniknúť. Strom im však nedával priestor konať pretože ich zasypával nekonečnými útokmi. Šéf dostal úder ktorý ho poslal k zemi ale nebolo to nič vážne, Vilmur schytil kolegu čo mu rozbil fľašu pálenky za golier a postavil ho medzi seba a vŕbu, ten obdŕžal bolestivý úder ktorý patril Vilmurovi. Ten už však bežal hlava ne hlava naprieč čistinkou. Zapálili sa mu nohavice lebo bežal aj cez oheň. No kým sa za ním ohliadli už bol preč. Stratil sa v hustom poraste z mladých smrekov. „ Ty sukin syn!“ Zavolal za ním šéf ktorému sa omotali korene okolo hrdla. Strom ho dusil ale to bolo všetko. Svoj stisk nezosilňoval. Posledného muža mu prútmi umlátil tak že potichu stonal a z mnohých miest na tele rozseknutých silnými ranami mu vytekala krv. Po hlasnom vzdychaní a stukaní prišlo ticho a šéf bandy vedel čo to znamená, ostal sám. Ležiac na chrbte s koreňom okolo krku. Nemal nôž aby sa oslobodil a kladivo ležalo ďaleko mimo jeho dosah. Pozrel sa na strom ktorý vo svetle dohorievajúceho ohňa ukázal že silueta zmizla, kôra stromu tvorila jednu obrovskú zúriacu ženskú tvár. Krásnu a besniacu. Pozrel smerom k hviezdam a pred očami sa mu zjavil hrubý konár, bol väčší a väčší. Už nebolo nič.

Korisť tejto bandy, mladú dievčinu vôbec neregistroval. Ako by tam ani nebola. Ruky mala stále v okovách keď sa strom prestal hýbať. Prestal sa hýbať tak ako sa sprvu začal. Mala strach. Ležala na zemi a tvárila sa že tam nie je. Posledné čo videla bolo, ako sa obrovská tvár stromu s s bolesťou pozrela kde ležal ten mŕtvy ktorého zabili. Potom ako by sa znova rozzúrila a pozrela smerom kam utiekol Vilmur. Jediný ktorý prežil tento masaker a najhorší z celej družiny odporných bastardov. Plamene zmizli už úplne a korisť žoldnierov sa ani nehla. Až ráno s prvými slnečnými lúčmi pozrela na strom. Nebola tam už žiadna tvár a žiadna silueta. Dodala si odvahy, postavila sa a pobrala sa rýchlo preč.