Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana
- recenzia na zbierku poviedok Zadné izby od Aleny Sabuchovej

22. apríla 2012

«Naozaj ma vôbec nebaví provokovať a urážať»

Pôsobí pod rôznymi menami a značkami. Okrem literatúry sa venuje písaniu filmových a televíznych scenárov, hudobných textov či divadlu a reklame. Debutoval okultistickou zbierkou básní Kosť & Koža. Jeho próza z prostredia košickej mafie Koniec sveta bola preložená do nemčiny a získala ocenenie Bank Austria Literaris. Je držiteľom aj ďalších ocenení, napríklad v súťaži Poviedka. Tento rok vydal zbierku básní pod názvom Rytier bez básne a Hany. Agda Bavi Pain!

Ako je to vlastne s tvojím tureckým pôvodom?

Milujem túto otázku. No ale dobre, začnime pri koreňoch. Ako rodený Košičan som bastard ako sa sluší a patrí, od krvi až na kosť. Ako v mnohých rodinách, aj u nás sa stále rozpráva po maďarsky, časť rodiny má aj maďarskú príslušnosť, takže z tejto strany cítim určite veľkú spriaznenosť s našimi predkami aj dedičstvom bývalej monarchie, akokoľvek neutešeným. A keďže nepatríme k premnoženým rodom, v minulom storočí sa napríklad konkrétne v našej rodine vystriedali iba dve generácie. Z rodiny preto dnes v podstate nič nezostalo, systém, či už totalitný alebo ten hypermarketový ju dokonale rozvrátil, takže sa pochopiteľne pretrhli aj väzby s príbuznými v Turecku, ktorí sú dnes vzdialení stovky míľ aj generácií. Časť našej rodiny býva v Košiciach, v mestách na južnom Slovensku, v Maďarsku, ale aj v Lotyšsku či Austrálii. Niekto bol zavlečený do Ruska, iný zas emigroval pred Rusmi, ťažko dnes už rozprávať o akejkoľvek minulosti či hrdinských predkoch. Môj otec nie je medzi nami už takmer pätnásť rokov, prežil druhú svetovú v zajatiach a na útekoch pred rozsudkami smrti, prácu v ŠtB, aj následné dlhoročné väzenie za disidentskú činnosť, dokázal prekonať neľudské podmienky v uránových baniach, mučenie, prepadnutie majetku,  dva nešťastné rozvody, aj celé mesiace na samotkách, ale dôchodok s pár korunami, ten už zvládnuť nedokázal. Chuderka mamka, tá má už sedemdesiat rokov a tá zas pochádza z rodiny hospodárov, takzvaných kulakov, nepriateľov kolektivizácie, ktorých štát takisto pripravili takmer o všetko. No ani rodičia, ani žiadni príbuzní nikdy neriešili svoju národnosť alebo pôvod. Pripomínam, že národnosť si človek síce nevyberá, ale takisto nie je v žiadnom prípade dedičná. Netuším, kde a kedy nastal ten zlomový moment v rodových líniách, keď moji predkovia prestali byť Turkami a neskôr Maďarmi a vôbec mi to neprekáža. Som Slovák nie ako nejaká zakopaná rafinovaná repa, ale každou bunkou, každým zlozvykom aj kvalitami, s tým nič nenarobím. Nepátram malomeštiacky po ničom a nefalšujem archívne dokumenty geneticky zdegenerovaných rodokmeňov, len aby som vyžmýkal kvapku modrej krvi. Ak sa nad tým hlbšie zamyslím, musím úprimne priznať, že aj keby ste ma donútili zaprieť svoje turecké korene, musel by som si túto národnosť jednoducho adoptovať. Turci sú oproti nám naozaj milý a pohostinný národ a sú mostom nielen k našej byzantskej monoteistickej minulosti, ale aj k multikultúrnej súčasnosti a mnohobožstvu, prípadne mnohoženstvu. Chlapov katastroficky ubúda, to je bez diskusie a ak odrátame novovekých metrosexuálnych deviantov, stavy celosvetového mužstva sú na pokraji vyhynutia. Ženy sa spamätajú, až keď nebude mať kto zaplatiť účet za kozmetiku.

Z histórie Hornej zeme sa dá vytušiť, že asi nebudeš jediným Slovákom s osmanskými koreňmi. Predsa však ťa všetci poznajú pod menom Agda Bavi Pain. Povedz o ňom niečo viac. A prezradil by si aj to občianske?

Ďalšia skvelá otázka. Ale že si to ty. Nerád rozprávam o sebe, ale môžem prezradiť, že mojím pravým tureckým menom je Agbar Baba Pan, no a na Slovensku mám v krstnom liste uvedené Josephus Antonius Gaal a v občianke Jozef Gaál. Takže tak. Za každým z uvedených mien je konkrétny človek, môj predok s riadnym kusom histórie a ešte väčšej pominuteľnosti. Svoje umelecké meno som si vybral dobrovoľne a slobodne a slobodne teraz zaňho musím aj znášať diskrimináciu a kadečo iné. Ale tá sloboda, to je u mňa absolútny základ.

V poriadku, ani ja nemám rád, keď sa ma pýtajú na moje meno, ale musel som sa ťa na to opýtať. Trošku bulvárneho myslenia nikdy nezaškodí. Mimochodom, čím sa živíš? Byť autorom na Slovensku... tam asi nebude hlavný zdroj tvojich príjmov. Je to reklama alebo ten spomínaný bulvár? Máš k nemu vzťah?

Živím sa autorskou a kreatívnou činnosťou a podľa toho to tak momentálne aj vyzerá. Po desiatich rokoch som totálne na nule. V podstate iba čakám, kedy ma zavrú niekam do basy, aby som mal po rokoch driny na tento beznádejný štát konečne troška času nazvyš aj na písanie literatúry. Okrem toho, čím viac na Slovensku vypotíte krvi a zarobíte, tým viac vám zoberú, čiže mal by som teraz asi skákať od radosti, lebo som vlastne na vrchole. Mínusové príjmy za stovky hodín nezaplatenej práce, všadeprítomnej byrokracie a každodenné porušovanie autorského zákona pre štát neznamenajú prekážku, naopak, celkom proti prírodným zákonom z tých záporných čísiel žmýka pekné plus pre seba. Na úrade práce som v živote nebol, lekára som videl naposledy ešte pred rokom 2000, no aj keby som nezarobil ani cent, platiť musím mesačne také mastné pálky, že je to choré. Mama reklama, živiteľka všetkých umení, už tiež zďaleka nie je to, čo bývala, a namiesto jedného autora profesionála dnes nadnárodné agentúry radšej využijú piatich diletantov za symbolické vreckové, aj keď ich stoja iba ďalšie starosti a financie navyše. Čo sa bulváru týka, vzťah k nemu žiadny nemám, ak nerátam súcit. Je to nepredstaviteľne ťažká, ponižujúca a nevďačná práca, akú kedysi vykonávali kati či šarhovia odsunutí na okraj spoločnosti. Samozrejme, nájdu sa aj takí, čo sa v nechutnostiach vyžívajú a vybrali si túto bohumilú deratizačnú činnosť v bahne smotánky cielene sami. Ja síce pre tlačené periodiká píšem, no ide hlavne o stĺpčeky, články či recenzie, o aké bulvár bezpečne nemá záujem. Alebo nebodaj v lesklom českom Blesku nájdete mená ako Orhan Pamuk, Jean-Jacques Annaud alebo Napalm Death?

Vrátim sa trocha späť: spomínal si, že tvoji rodičia si užili dosť represie od komunistického režimu. Ty osobne si sa s ním dostal tiež do konfliktu? V osemdesiatych rokoch si bol ako pubertiak člen kapely s príznačným názvom Liter Geňa.

Represie, hm, vieš, ono to také zlé v podstate ani nebolo, keď už je dávno po všetkom, človek pozerá na veci miernejšie. Môžem byť šťastný, že naša rodina nezažila žiadne osvienčimské pogromy a podobné hanby ľudstva. Mne konkrétne sa podarilo predbehnúť dobu a vyrobiť si prúsery sám za seba už v detstve. Nie som človekom resentimentu, zlé preč u mňa platí doslovne, a vôbec, nerád spomínam v zlom. Ale pri práci na novom románe sa mi minule vynorila spomienka zo základnej školy. Museli sme sa naspamäť naučiť nejakú báseň podľa vlastného výberu. No a ja som si zvolil typicky hurónsku budovateľskú idiotinu z päťdesiatych rokov. Myslel som, že budú súdruhovia učitelia radi, a oni z toho naopak spravili riadny malér. A vôbec, môj zlý kádrový posudok bol na vedľajšej koľaji, čo sa pamätám, celé detstvo mi hrozila polepšovňa a napokon, podmienka mi skončila „až“ v osemnástich rokoch. Nemal som ani dvanásť, no pred školou na mňa už pravidelne čakalo krásne vyleštené auto so známou obľúbenou značkou VB, brali mi odtlačky a tak ďalej. V prostredí, v akom som vyrastal, to bola hotová katastrofa a nechcem si ani predstaviť, ako som sa vtedy asi cítil, aj za rodičov, ktorí to kvôli mne mali ešte horšie. Pain, to je grázel, ale nóbl grázel! hovorili o mne učiteľky. Bola to výberová škola, v tej dobe jediná jazyková v Košiciach a ja, keďže som bol ako decko posadnutý japonskou kultúrou a chcel som sa naučiť ich reč, mama ma šupla tam. A tam aj skončila všetka sranda, ruština povinne od tretieho ročníka, angličtina sa pridala až v piatom, no a po japonsky neviem doteraz. Liter Geňa je kapitola sama osebe a teda riadne hustá. Plagáty na prvý koncert normálne zoškrabávali ľudia z múrov. Doteraz neviem, čo na nich bolo také pohoršujúce, uprostred iba jednoduchý veľký ancikrist a vedľa maličké logo hákového kríža s krucifixom a horiacim srdcom. Nie je to náhodou práve to, čo všetci chcú? Nakoniec sa do toho opäť úspešne oprela polícia a my sme koncert pre istotu radšej zrušili a skrývali sa nejaký ten týždeň doma. Takýmto spôsobom odohralo LG zo stoviek zabúkovaných koncertov v skutočnosti maximálne asi tak desať. A aj to nám radšej hneď po prvej piesni vypli zvuk, aby neboli problémy. Po takých akciách zvyčajne odišlo aj celé publikum a zvyšné kapely si obvykle zahrali už len samé pre seba. V novinách nás vtedy trefne označovali ako „prvú ponovembrovo zakázanú skupinu“. Niekoľko kapiel v dobe nášho takzvaného zákazu využilo príležitosť a hrávalo náš legendárny song „Dvere“ ako prídavok, za ktorý zväčša zožali najväčší úspech. O aktivitách bočných hudobných projektov ako „Mečiarova Mŕtvola“ z čias vládnutia toho megakreténa nemá snáď zmysel viac ani hovoriť, tam išlo doslova o život a povestné babky demokratky, jeho oddané stúpenkyne, boli nebezpečnejšie ako killer komando. Ale ja sa nesťažujem. Konflikt je vo mne ako v každom človeku, ktorý je nedobrovoľne postavený oproti takým nezmerateľným veličinám ako vesmír či absolútna nula. Sme paradoxne neorganickou zložkou kozmu, no možno práve ako jediní máme schopnosť zachrániť ho pred rozpínavosťou a bohapustou entropiou vôbec.

Baví ťa to ešte vôbec?

Bez slávy peňazí a žien dospieval nejeden slávik. Naozaj ma vôbec nebaví provokovať a urážať a pohoršovať, ale kto to na tom poje*anom Slovensku za mňa urobí? Naša banánová republika s tigrom v erbe a gorilou v logu trpí žalostným nedostatkom kultúry, nielen modernej a progresívnej, ale aj tej elementárnej a vôbec absolútnou absenciou multikultúrnych elementov a s nimi spojenou toleranciou a porozumením. Iba vďaka tým pár provokatérom a krikľúňom sa môžeme aspoň na dohľad priblížiť úrovni v okolitých krajinách a tých skutočne odvážnych je tu ozaj žalostne málo, napríklad nekompromisný režisér Dezorz alebo nemenej nekompromisný vydavateľ KK Bagala či animátor Stef. Ja osobne by som najradšej písal o mačiatkach na rozkvitnutej lúke, ale keďže mám len jeden život, nemôžem si dovoliť premárniť ani sekundu. A hoci som vo svojej činnosti a každodennom boji značne osamotený a opustený, našťastie ma neopúšťa nádej ani nepokoj. No musím tiež priznať, že zo svojej situácie nejasám, naopak. Hlavne keď som na to úplne sám, úplne švorc a nepriateľov či pohoršených pokrytcov na rozdávanie utešene pribúda. Môžem byť rád, že v takýchto nepredstaviteľných podmienkach vôbec existujem, a ja som teda de facto naozaj rád. Keď som ako decko povinne listoval v čítanke slovenskej literatúry, bol som vždy znechutený zo všetkých tých bravčových ksichtov v kravatách, ktoré sa zašívajú na teplých miestečkách dodnes, no tiež veľmi výstižne ukazujú charakter slovenského národa. No a keď raz vzor nemáte, musíte si nejaký vymyslieť. Tak nejak som si vysníval hustého pokerovaného chlapíka, ktorý nemá strach písať a rozmýšľať slobodne a bez servítok a je pripravený kvôli tomu prísť aj o posledný zub. Ani mne ich už veľa nezostáva.

Môžeš byť aj konkrétny? Ktoré mená z čítaniek ťa iritujú z iných než literárnych dôvodov?

Podľa toho, aké čítanky máš na mysli. Pekné kšefty plynuli napríklad z Ďuricových rozprávok a báchoriek alias učebnice dejín Slovenska, ktoré sa nehanbili ospravedlňovať fašistický slovenský štát. Škoda vôbec konkrétne spomínať určité mená a robiť im nechcenú reklamu. Patrí medzi ne určite každý, čo sa celkom konkrétne zaplietol s akýmikoľvek režimom. Počnúc klérofašistami a komunistami a končiac takými totalitnými ľudáckymi nadšencami, akých sme mali možnosť poznať za éry mečiarizmu. Všetci tí treťotriedni vareškoví umelci pomáhali rozdeľovať kultúrnu obec, no hlavne deliť a triediť významných tvorcov a svojich úspešnejších kolegov na druhoradých a ešte menejcennejších. Ani sa nemuseli veľmi namáhať, menejcenný sa popri našich mocných musí cítiť asi každý, hlavne popri našom minulom multitalentovanom prezidentovi, spevákovi, cestovateľovi, zabávačovi a spisovateľovi v jednej osobe. Pred kvalitou jeho literárnej tvorby snímajú doteraz mnohí klobúky a parochne, venujú sa mu v slovníkoch spisovateľov celé strany a dokonca vedecké prednášky a konferencie na akademickej pôde. Najobludnejšie je, že na Slovensku umelecká obec nie je nositeľkou svetla, ale naopak skôr držiteľkou temnoty. Každá hnusná éra chvalabohu napokon pominie, no u nás sa jej pod pokrievkou kultúry darí ešte dlho, dlho potom. Vytunelované filmové štúdiá Koliba a pribinovské veľkoprepadáky, streštená hradná socha prášilovského Svätopluka, Klub spisovateľov, ktorý zďaleka slušný literát obíde či prestarnutý dôchodcovský časopis pre mladých strašia na Slovensku dodnes. Takže tí, čo sa u nás majú starať o literatúru a kultúru, si iba mastia vrecká z príjmov od trhovníkov a nikto ich neberie na zodpovednosť. Verejná kriminalita a politické vraždy, priateľské telefonáty sudcov s mafiánmi... Ako je také niečo vôbec v Európe možné? O všetkých týchto rozkošných špinavostiach a úchylkách širšie a košatejšie píšem v románe Ako som skončil so šoubiznisom, ktorý vyjde tohto roku. Príbeh z bahna šoubiznisu a obnažených zápasov hovorí hlavne o tom, ako sme na Slovensku skončili a vôbec celkovo dopadli predovšetkým po kultúrnej stránke.

Možno sa raz v školskej čítanke objavíš aj ty. Ako ťa vôbec vníma odborný literárny diskurz? Dozvedel si sa o sebe niečo zo strany vedcov, prípadne kritikov, čo ťa naozaj prekvapilo?

To sa musíš opýtať druhých, ako ma vnímajú. Ja vnímam vykladačov môjho písma iba pozitívne. Nepovedali síce viac ako iba to, čo som chcel svojou tvorbou vyjadriť. Občas mi ale pekne otvorili oči a ja som sa mohol nad mojím dielom s radosťou zamyslieť znova a po novom. Za to im všetkým veľmi pekne ďakujem a svoj dlh sa snažím poctivo a tvrdo odpracovať novými vecami. O mne sa však popísalo málo, takže zväčša pozitívne, nové generácie literárnych vedcov a kritikov sa dnes venujú radšej výplodom kuchynských robotov bez ovládania gramatiky. Občas mám pocit, že ma kritika tak trochu aj obchádza, a ja netuším, či je to bázeň alebo strach. Som blázon, scenárista alebo básnik, Aladár alebo Tony, feťák alebo mystik, workoholik či king? Pravdepodobne ma iba nevedia zaradiť, zaškatuľkovať, pomlieť a naporciovať a to ma nakoniec môže len a len tešiť. Keď som si vás upiekol, tak si vás aj zjem! (smiech)

Na čom ešte pracuješ, okrem spomínaného románu?

Nechcem predbiehať udalosti. Netuším, čo bude so mnou aj so všetkými projektmi, na ktorých som tvrdo roky pracoval alebo sa ešte len rodia v hlave. Ale snáď môžem prezradiť, že pripravujem zbierku zábavných mestských poviedok z éry budovania socializmu a rúcania historických centier. A tiež básne zo súčasnosti pod názvom Europain, ale aj knihy s hororovými básňami Neor:Oboros, smrtiacimi uspávankami Ššš či magickými zaklínadlami na každý deň Obrad k lepšiemu. Momentálne ma ale najviac teší, že moje knihy dostanete kúpiť konečne aj v podobe ebookov do čítačiek. V sieti Amazon nájdete všetko vrátane exkluzívneho básnického singla Pilot aj románu Jesoskero Nilaj (Babie leto) a jeho pokračovania A čo keď sa na mňa niekto díva, ktoré vyjdú onedlho aj knižne. Ešte viac ma teší, že podľa mojej knihy sa bude tento rok nakrúcať film Jesoskero Nilaj, ktorý režíruje ostrieľaný Gejza Dezorz a produkuje filmársky velikán Marián Urban. Vôbec prvý slovenský film s príbehom odohrávajúcim sa v Košiciach a podľa medzinárodne oceňovanej knihy aj scenára sa dostane po pätnástich rokoch tvrdej driny do kín snáď budúci rok. A dúfam, že si ho budú môcť pozrieť diváci nielen v Česku. Aby toho nebolo málo, v roku 2013 by mal prísť do kín takisto prvý výpravný animovaný veľkofilm z dielne legendárneho Dezorzovho Lútkového Divadla podľa môjho námetu a scenára. Pogrom Slavia, najväčšia filmová pohroma všetkých čias sa pomaly, ale isto nezadržateľne blíži. Amen s vami! A zlé preč do pi*e!

Rozhovor vyšiel v internetovom časopise iliteratura. Prečítajte si aj ďalšie rozhovory so zaujímavými osobnosťami kultúrneho života.