Čoskoro

- august: recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

7. mája 2012

Literárna ambulancia #5

Ďalšou pacientkou Literárnej ambulancie je rodená Žilinčanka Katarína Čavojová píšuca pod pseudonymom Soyka. Vyštudovala históriu a latinčinu, ale hovorí tiež po mandarínsky, preto aj pracuje na čínskom veľvyslanectve. Vek síce prezradiť nechce, no je matkou dvoch detí. Má rada fantasy a science fiction so ženským pohľadom na vec.

Literárna správa/nález


Zdroj: Katarína Čavojová
Obj.: To, čo od poviedky - vôbec ako žánru - očakávam, si na polovicu splnila. Zážitok osamelej ženy, ktorej z čistého, jasného neba padne do postele sexi chlap s krídlami, mi bol veľmi sympatický. Humornosť však nevyvoláva samotný príbeh, ale ľahké spracovanie vážnej témy skrývajúcej sa na jeho pozadí. Samotu si uchopila s nadsádzkou pri hranici absurdity a špekulácie. Aj preto sa ti podarilo prózu vhodne uzavrieť. Dg.: No popracovať musíš jednoznačne na štylistike. Niektoré opisy a úvahy sú úplne klišé a zbytočné, našťastie nimi až príliš neutekáš. Rovnako i vety by sa dali ešte viac vycizelovať. Porozmýšľaj tiež nad tým, prečo máš päť odsekov na začiatku v prítomnom čase a v ďalšom už používaš minulý. Utlmuješ ním priebehovosť a tá mohla dať deju väčší šmrnc. V súvislosti s postavami ti odporúčam, aby si sa ich nepokúšala rozvíjať po psychologickej stránke, dnes by si to nezvládla, ale - podobne ako tvoja hrdinka - zostaň radšej pri náznakoch vyplývajúcich z ich potenciálneho konania. Th.: Text po napísaní nechaj vyležať a potom na ňom ešte pracuj, dokým nebudeš mať pocit, že si spravila všetko, čo sa dalo.


Anjel padlý z neba

Bývam na osemnástom poschodí, no napriek tomu si s radosťou otváram okno. Môj byt potrebuje čerstvý vzduch, musím vyvetrať.

Ja viem, bezpečnostné okná, napadá vás. Tie sa predsa nedajú otvárať. V tejto výške sa vetrá úplne inak, klimatizáciou. Nežijeme v minulosti, kde si každý vetral, ako sa mu zachcelo. Ale tu to neplatí. Toto je jeden z najstarších mrakodrapov v meste, a celkom určite najmenší. Boli časy, keď sa pyšní inžinieri chválili, kam až ho vytiahli. Dnes sa naň chodia pozerať delegácie, je pamiatkou zašlých čias.

To, že bývam na osemnástom, je moja osobná výhra, životný úspech. Dala by som síce prednosť úplne najnižším poschodiam, ale to jednoducho nejde. Tam sú múzeá, galérie a kaviarne. Bývanie začína od čísla sedem a vzhľadom na to, že si zarábam len svojimi vedomosťami, som na osemnáste poschodie viac hrdá. A netúžim spoznávať susedov, ani zisťovať, ako sa k bytom na nižších poschodiach dostali oni. Ja mám bývanie za schopnosti. Nižšie poschodia sú vraj protekčné.

Je krásny slnečný deň. Môj stôl, strategicky umiestnený tesne pod oknom, sa kúpe v slnečných lúčoch, ten pohľad vlieva do duše teplo, pocit radosti zo života. Všetko mám upratané, svetlohnedý koberec pocit tepla ešte umocňuje. Posteľ vpravo pri stole je postlaná do biela.

Prinášam si čerstvú kávu, len s vôňou kávy sa dá vychutnať pomerne skoré ráno.

Práve som prekračovala prah miestnosti s horúcou šálkou v rukách, keď mi na okennej rímse pristál človek. Muž. Jednou rukou plnou svalov sa  pridŕžal rámu, sedel s nohami prevesenými von oknom.  Pozeral na mňa prekvapene rovnako, ako ja na neho. Ale na mne nič prekvapujúce nie je. Som pomerne bežný zjav. Na rozdiel od neho. Na chrbte sa mu v slnečnom jase trblietali biele krídla. Mal vlnité blond vlasy a nebeské modré oči, ako by sa na anjela aj patrilo. Lenže nemal by vyzerať tak zmyselne mužne. Z jeho pohľadu je jasné, že si je vedomý svojich predností, nepotrebuje, aby ho iní v nich utvrdzovali.

Ako sa sem dostal? Začali horúčkovito pracovať moje mozgové závity.

Zo susedného okna preliezť nemohol, tiež patrí mne. Zamietala som vlastné návrhy. Úplne som z toho chlapa zblbla. Môj byt zaberá celé osemnáste poschodie, vďaka čomu mám celkom prijateľné susedské vzťahy. Ešte som žiadneho zo susedov nestretla. Nikdy, a to tu bývam už pol roka. Ani by som spoznať nechcela. V dnešnej dobe len málokto získa takéto vymoženosti naozaj poctivou prácou. Možno im krivdím, možno tiež vynikajú v nejakých zručnostiach, ale povráva sa... Ohovárať nebudem, nech sa povráva, čo chce. Veď aj o mne už toho ľudia navraveli. V skutočnosti závidia. A pritom by stačilo vynaložiť trošku úsilia, možno by tiež niečo dosiahli.

Rebrík pristavený k výškovej budove hoci len po osemnáste poschodie, to je viac než absurdná predstava. Musel sa sem dostať žeriavom. Dospela som k záveru a mala chuť si pohľadom z okna prítomnosť žeriava overiť. Ale som len zarazene stála.

Alebo sa niektorí zo susedov rozhodol pre bungeejumping a pri niektorom zo zhupov mu nevyšiel krok. Vlastne skok. A skončil na mojom okne.

Chystala som sa prelomiť rozpaky a slušne sa opýtať, keď sa z ničoho nič vystrel na stôl a bez hanby stratil vedomie.

Až teraz mi šálka kávy vypadla z ruky. Priskočila som k mužovi, ktorému nohy ešte stále trčali z okna von a stiahla ich na stôl, nech mi teraz ani náhodou nevypadne. Pár sekúnd som stála ako zarazená. Našťastie mám stôl na kolieskach, i keď zabrzdených, aby ma  pri písaní neustále neodsúvali a nerušili. Zohla som sa pod stôl a všetky štyri brzdy odbrzdila. Umožnilo mi to pomerne jednoduchý manéver, ktorým som neznámeho v ohrození života dotlačila k čerstvo zastlanej posteli.

V troch sekundách som si predstavila, ako ho jednoducho skladám na posteľ. Realizácia predstavy sa zasekla hneď v prvej sekunde. Chcela som stiahnuť za ruky. Napriek absolútne vyšťavujúcemu pokusu sa pohol len o pár centimetrov. Koľko môže taký chlap vážiť? Niečo medzi osemdesiatimi deväťdesiatimi kilami, myslím, ak nie viac.

Zvážila som to a prestúpila k nohám. Mali by byť ľahšie ako vrchná časť trupu.

Vyzujem ho, nech mi nezašpiní posteľ.

Vedomie, že dýcha, ma upokojovalo. Vyzula som mu tenisky, mal čierne ponožky rovnako ako nohavice. To by anjeli asi nemali.

Ťahala som nohy na posteľ, ale darilo sa mi len tak po kolená. Môj bývalý sa kedysi smial, vraj, či viem, ako sa prevracajú mŕtvoly. No nech mi to neznámy anjel odpustí, ale skúsim to, kým naozaj nezavolám pomoc.

Chytila som mu ľavú nohu v členku, zvláštne vyvrátenom na posteli a vykrúcala ho v protiťahu. Telo sa síce prevrátilo, ale ostalo na pol ceste medzi stolom a posteľou.

Čo bolo horšie, zbadala som krv. Až teraz sa mi obavami stiahlo hrdlo. Muž mal na ľavom boku krvavú dieru. Tričko oceľovo modrej farby mu v tej oblasti takmer vrastalo do tela. Okolo rany sa šírila krvavá škvrna, ktorá už sa stihla rozmazať po písacom stole.

Adrenalín ma vyburcoval k činu. Oboma rukami som vrchnú časť tela, ešte stále ležiacu na stole, odtlačila do postele. Konečne ostal ležať na chrbte.

Krvavých rán bolo na bruchu viac, ale ostatné boli v porovnaní s tou najhlbšou len bezvýznamné škrabance.

Potrebuje ošetriť, ale to nie je oblasť, v ktorej by som dominovala.

Kdesi, v nejakom filme, som videla, že odevy sa zo zranených nevyzliekajú, len obstrihávajú okolo rany. Utekala som do kúpelne a chvatne pribehla k zranenému s nožnicami. Po obvode kruhu, ktorý krv vytvorila, som do trička vystrihla dieru a nezasiahnuté časti vyhrnula na hruď. Mal nádherné, vypracované brucho. Čo sa muselo stať, že takto dopadol?

Odložila som nožnice na stôl a zvažovala čo ďalej. Pozhŕňala som krvou zasiahnuté zdrapy látky do rany, až vytvorili zvláštny útvar, najviac pripomínajúci kvet. Škrabance, hoci niektoré naozaj hlboké, tričko nedržali, len najhlbšia rana, od noža alebo skôr meča, nechcela tričko pustiť. Len trochu som ho skúsila potiahnuť, ale okamžite miesto zalievala krv. Mohol by vykrvácať, radšej privolám pomoc.

Pomôžte, prosím, vletel mi do izby anjel, je ranený a krváca! Predstavovala som si, ako hlásim Službe pomoci v núdzi. Aj susedia nad a pod by si asi ťukali na čelo. Budem si musieť poradiť sama.

Pristúpila som k nemu, jedna ruka mu padala z postele. Má horúčku, uvedomila som si pri kontakte s jeho pokožkou, ruka planula neviditeľným plameňom. Odvážila som sa siahnuť na jeho krásne čelo, planulo ešte horšie.

Teplomer. Kde mám v tomto byte teplomer?

Ja nebývam často chorá. Vlastne nikdy nebývam chorá, odkedy žijem sama. A predtým to za mňa riešili rodičia. Ale keď som sa do bytu nasťahovala, teplomer som kúpila ako jeden z prejavov zodpovednej samostatnosti. V malej skrinke v kúpeľni nad umývadlom stál ešte stále zabalený do krabičky z obchodu. Vytiahla som ho a rozbalila. Teplota sa meria priložením na čelo a v prípade, že niečo nie je v poriadku, teplomer začne splašene pípať.

Ale tentokrát sa pípanie spustilo skôr, ako som sa k čelu zraneného vôbec priblížila. Priložila som teplomer napriek jeho protestom zranenému na čelo. Úplne mi to pobláznilo display. Viac sa neozval, komunikoval len písomne: „Error.“

Mám ešte jeden teplomer, je to vzácnosť. Ten mám odložený v obývačke, vo vitrínke a ukazujem ho, ak ma navštívia vzácni hostia. Zdedila som ho. Aj moji rodičia už ho len vystavovali. Je ozajstný. Taký, aký sa kedysi hromadne používal. Dnes by ste takýto kúsok hľadali len ťažko. V jeho vnútri pulzuje skutočná ortuť. Neprikladá sa na čelo, vkladá sa pod pazuchu. Hovorí sa, že je oveľa presnejší, ako tie naše súčasné výmysly.

Opatrne som ho vybrala z vitrínky, kde z neho obyčajne stieram prach a priniesla k anjelskému stvoreniu. Mám mu ho zastrčiť pod pazuchu, je to pomerne intímny akt. Zahanbene som teplomer zastrkávala do záhybu medzi krásnu hruď a svalnatý biceps. Musela som sa k nemu skloniť a vliezť mu pod tričko. Asi by som od hanby neprežila, keby sa teraz prebudil.

Začula som: „Prsk!“

Môj vzácny teplomer, moja relikvia! Praskol. Sklíčko sa rozletelo do trička a ortuť sa rozbehla po prekrásnom nehybnom tele.

Zrak mi padol na krvavé miesta na bruchu, krvavá škvrna sa viditeľne zväčšovala.

Ja mu tu meriam teplotu, a on vykrváca! V hlave mi pulzovalo, chytala ma panika. Čo ak tu zomrie? Do rany sa môžu dostať nečistoty. Ak nezomrie od rany, zomrie na následné infekcie. Mala by som niečo vykonať.

Vybehla som do susednej izby, mám tam kuchyňu. Obehla som kuchynskú linku, rad radom pootvárala všetky skrinky, nazrela do chladničky, prebehla okolo stola a bez úspechu sa vrátila k zranenému. Situáciu mi nijako neuľahčoval. Ležal bez pohnutia, len jeho krv už na snehobielom posteľnom oblečení vytvárala hrôzostrašné obrazce.

Opäť som vybehla, tentokrát do kúpeľne. Tam mám len jednu skrinku a lekárničku. Ale žiadne dezinfekčné prostriedky, ani lieky. Nie som pripravená na zranenia!

Keď som bola malá, otec mi rany vymýval slivovicou. Tvrdil, že je to liek na všetko. Aj na žalúdok, aj na dušu. Vždy mi dá liter, keď k nim zájdem, sám ju vyrába.

Behom som sa vrátila do kuchyne, tam v chladničke je dar od otca, boží dar, slivovica. Je to silný nápoj, ktorý by určite nasadili do zdravotníctva, keby o ňom mali čo i len tušenie. V izbe mi leží bezduchý krásny muž, a ja sa nedokážem sústrediť na to, čo robím!

Prebehla som všetky poličky aj mraziaci box, aby som vo dverách konečne našla, čo som hľadala. Stála medzi ostatnými fľašami. Príliš na očiach, aby som ju hneď zbadala. Otec ju páli tajne, takže si ju nalievam do fľaše od Viney.

Vbehla som so slivovicou k polomŕtvemu. Jeho stav sa napriek mojim očakávaniam  nijako nezlepšil. Čo teraz? Ako sa majú vymývať rany?

Vždy, keď sa otec púšťal do tejto činnosti, privrela som oči v očakávaní prudkej bolesti a nepríjemného štípania, ktoré ma nikdy nesklamalo. Privrela som teda oči. Ak ho to bude štípať, možno aspoň vykríkne. Aj to bude lepšie, ako bezduché polihovanie.

Možno som si mala zobrať nejakú handričku, zaregistrovala moja myseľ ešte námietku, ale ruka už liala vzácnu tekutinu na miesto určené.

Otvorila som oči. Krv sa očividne riedila, stierala a mizla, ale samotnej najhlbšej rany sa liečba veľmi nedotkla. Stála som nad ním a očakávala, že sa prebudí.

Namiesto toho sa ozvalo: „Puf,“ a tričko, to čo z neho ostalo v oblasti zasiahnutej najhlbšie, sa vystrelo do vzduchu, akoby chcelo vyletieť k slnku, ale namiesto toho vzplanulo modrozeleným plameňom, potichu tlelo, takže náhle: „Blm,“ ma prekvapilo, až som nadskočila. Červenožltý výbuch sa stočil do žiarivého kotúča a okamžite vyhasol, takže čierny minimrak sa na chvíľu zastavil desať centimetrov nad telom, aby opadol ako lístie zo stromov na jeseň.

Pohľad mi padol na ranu. Ostala holá a vypálená. Ohorená koža na povrchu vytvorila škrupinu, ale aj ostatné doteraz len škrabance ostali zoškvarené a na viacerých predtým vôbec nezasiahnutých miestach sa vzdúvali síce nie veľké ale nemilé pľuzgieriky.

Som mu to ja ale pomohla!

Stále dýchal, ale bol to jediný pohyb jeho krásneho tela. Budem navždy vďačná, ak sa nedozvie, aké som mu spôsobila bolesti. Ešte len teraz by som ranu mala vyčistiť a vysušiť, aby pľuzgiere nemokvali. Na to alkohol určite zaberá. Váhala som so slivovicou v ruke. Prečo mu zhorelo tričko sa hádam vysvetlí.

Zaliala som znovu všetky obhorené časti, ale tentokrát s očami dokorán, aby mi ani náhodou nič neuniklo. Pooblievala som zasiahnuté miesta a ostala sledovať s hlavou mierne sklonenou nad jeho nádherným bruchom. Takže pôvodné predstavy, že alkohol ako diablovo dielo anjelovi škodí, sa nepotvrdili. Vydýchla som si.

Nedialo sa nič. Pomaly som sa vystrela. Vtedy sa ozvalo: „Szsss,“ a jeho brucho takmer celé, lebo teraz som ho zaliala naozaj hojne a slivovica sa prelievala až poza jeho chrbát, tlelo slabým modrým ohňom.

Vykríkla som a utekala do kúpeľne. Našla som lavór a napúšťanie vody mi pripadalo ako nekonečne dlho. S plnou náručou som vbehla k neznámemu a zaliala tlejúce časti tela do posledného plameňa. Na mokrom bruchu sa sem-tam vznášala para. Takto to vyzerá na ohnisku, keď vyhasne.

Čuduj sa svete, ako sa para rozostúpila, ukázalo sa konečne jeho krásne brucho. Bez jediného škrabanca. Chýbal čo i len náznak poškodenia.

Položila som lavór na zem a s nesmelým úsmevom sa napriamila. Lenže polomŕtvy zotrvával vo svojej roli polomŕtveho.

Pristúpila som bližšie. Blbo som ho uložila, tlačí si krídla na chrbte. Krídla. Ako tu môže ležať niekto, kto má krídla? Musí to byť nejaká kamufláž. Vyzerali, akoby mu vyrastali z lopatky alebo skôr na lopatke. Ako ďalšie lopatky, len operené. Perá to boli dlhé biele, u nás nežije žiadny vták s takými dlhými bielymi perami. Jedno krídlo mu trčalo dole z postele, skúsila som sa tých pier dotknúť.

Nič zvláštne, ako naozajstné perá.

Viem, že som nemala, ale jedno som odtrhla. Zľakla som sa, čo to stváram. Ako mu to vysvetlím, ak sa preberie? Utekala som si pero schovať do zásuvky v písacom stole.

Len som ju zavrela, neznámy sa pohol. Pozrela som na neho, naše pohľady sa stretli. Zašteklilo ma v žalúdku.

„Poprosil by som pohár vody,“ zašepkal plnými, ale vyschnutými, ružovými perami.

Okamžite som sa otočila, aby nevidel, ako sa červenám a utekala do kuchyne pre vodu.

Vybrala som šálku, do akej si nalievam sirup, ale teraz sa mi nevidela dosť reprezentatívna. Siahla som pre pohár, ktorý používam zriedka, len ak mám hostí. Naliala som čistej vody a znovu ju vyliala. Vytiahla som z chladničky minerálku, vždy ju mám po ruke, nemôže zaškodiť.

Opatrne som ju niesla do svojej pracovnej spálne a šokovane zastala vo dverách.

Posteľ zastlaná do biela, nikde ani stopa po krvi. Stôl prirazený k zavretému oknu. Na stole oba teplomery, nahnevaný výdobytok dnešných čias hlásal „Ready,“ a moja starožitnosť sa tešila z prítomnosti ortute za neporušeným sklom. Ani káva, ktorú som určite pustila na zem a bezostišne po nej celú dobu šľapala, tam nebola. Pustila som pohár s minerálkou a utekala k písaciemu stolu. Veď v zásuvke mám... husacie brko.

Prečítajte si aj ďalšie hodnotenia a recenzie na začínajúcich autorov.