Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

5. októbra 2010

Hľadanie mythomoteuru J. C. Hronského

Keď si v roku 1941 Jozef Cíger (1896–1960) úradne doplnil priezvisko o prídomok zo svojho umeleckého mena (1), nebol to len akt znovupotvrdenia jeho vtedy už zdanlivo neotrasiteľnej pozície v slovenskom kultúrnom panteóne podľa pseudonymického vzoru Vajanský – Tajovský, išlo o čosi viac; tento krok bol v podstate personálnou úniou medzi jeho spisovateľským a neliterárnym životom, poukazoval na to, že niet žiadnej rozpoltenosti, je iba on sám a vo všetkých smeroch prezentuje jedno jediné stanovisko – to národné. Samozrejme, je náhoda, že sa tento autor narodil na Pohroní, podobne ako Jozef Gregor (1874–1940) v Tajove či Božena Slančíková (1867–1951) neďaleko polichnianskeho prameňa Timrava, no topos ako určujúci sebaidentifikačný element mu v jeho prípade hral do karát, pretože prekračoval rámce lokálpatriotického sentimentu; je to totiž „slovenský Hron!“ (2), ako ho imperatívne oslovuje lyrický subjekt v jednej z predrevolučných básní Andreja Sládkoviča (1820–1872). Symbolický rozmer tejto rieky teda nie je regionálny, ale – naopak – zastupuje ideu slovenskosti pars pro toto.

V básni sa ďalej subjekt prihovára Hronu a tvrdí, že jeho „vlny sú obrazy ve-kov“ (3). Táto patetická metafora má však priam mýtický rozmer: vystihuje posvätnú vážnosť pred večným, to jest nadčasovou a nekonečnou hodnotou, o ktorej vypovedá i veľká časť Hronského tvorby.

Mnoho doterajších štúdií Hronského tvorby tento rozmer berie už ako samozrejmosť a nepokúša sa ani o jeho hlbšiu analýzu. Doteraz aj o jeho diele vyšli len dve monografie: prvá – J. C. Hronský z roku 1970, kde Alexander Matuška (1910–1975) vo všeobecných, ale komplexných sondách prinavracia autorovi pozíciu, ktorú v domácom prostredí úplne stratil po tom, čo ho komunistická totalita na štvrťstoročie doslova vymazala z učebníc a druhá – J. C. Hronský a moderna od Márie Bátorovej (1950) mapujúca paralely jeho diela vo svetovej literatúre a výtvarnom umení, avšak metódou „kontemplácie“ (4) v nej dochádza často k nadinterpretácii. Za všetko uvediem iba Zuzu Rybárovú z románu Svet na Trasovisku (1960), ktorú chápe ako „typ modernej ženy dvadsiateho storočia“ (5) a zaraďuje ju medzi „postavy svojhlavých, emancipova-ných žien“ (6), čím si vlastne protirečí a dochádza k mylnému záveru, že nie „Lojza Pátek zabije Zuzu Rybárovú, ale oveľa skôr ju zabije Martin Hrančok“ (7). Tak vlastne negovala podtitul svojej monografie Mýtus a mytológia v literatúre, Zuzu totiž zabíja práve jej spojenectvo s mýtickým zlom stelesneným v postave Lojzu a sociologizovanie v tomto prípade nie je namieste.

Spojenie dvoch vo všeobecnosti akceptovaných lajtatribútov Hronského tvorby – mýtická a národná však nevytvára bežne koncipovaný národný mýtus ako produkt prvoplánového nacionalistického myslenia – hoci ho autor nepochybne politicky ak-ceptoval –, z poetologického hľadiska je podobná viacerým európskym literatúram prvej polovice dvadsiateho storočia, ktorých spája fenomén mýtifikácie (8), na čo vlastne Bátorová viac-menej i poukazuje.

Azda najvýstižnejšie princíp mýtifikácie vyjadril T. S. Eliot (1888–1965) v recenzii na román Jamesa Joycea (1882–1941) Ulysses (1922) ako „zavedenie stálej paralely medzi súčasnosťou a dávnou dobou“ (9). V slovenskom prostredí je tým prepojovacím elementom od romantizmu rustikalita. Domáci zdroj ale Hronský neobmedzuje „na kroje, výšivky, vyrezávané zruby a maľované podstenia“ (10), aj keď jeho dikcia dokáže zaznamenať i toto dekórum, slovenskosti prisudzuje inherentné vlastnosti, ktoré mu dávajú onú patinu vekov. No nerobí tak cez explicitný historizmus – ten je latentný a iba občas sa dostáva na povrch –, aby nebodaj zložil hrdinský spev ako Gan Hollí (1875–1849), jeho literárny svet žije „podľa starého spravodlivého zákona“ (11) abstrahujúceho z národa všeľudské pod záštitou kresťanského hodnoto-vého priestoru.

Nie vždy sa však Hronskému darí tento smer udržať, v jeho látke ho narúša, či už kultúrny limit, keď napríklad vo viacerých textoch charakterizuje židovstvo cez negatívnu typizáciu – v tomto ho prekonala a vôbec celú slovenskú literatúru až spomenutá Timrava – alebo sa v jeho poslednom románe Svet na Trasovisku, ktorého publikovania sa už nestihol dožiť, objavuje i politickoideologická daň poplatná ľudáckemu režimu. Antisemitizmus je – žiaľ – súčasťou jeho textov, dokonca i v memoároch Cesta slovenskou Amerikou (1940) zachytávajúcich zážitky z oficiálnej delegácie Matice slovenskej v Spojených štátoch a Kanade v rokoch 1935 a 1936 nezabudne občas konšpiračnou rétorikou upozorniť na ovplyvňovanie spoločenského života židovským kapitálom.

Celú štúdiu si môžete prečítať v knižnom zborníku Rara avis z roku 2010 aj na tomto odkaze.

Zdroj | Jílek Peter F. 'Rius: HĽadanie mythomoteuru J. C. Hronského. In: Rara avis : Zborník zo VII. konferencie študentov a doktorandov Trnava 27. - 28. apríl 2010. Edit. Peter Gregorík, Zdenka Kumorová a Janka Palecsková. 1. vyd. Trnava : Katedra slovenského jazyka a literatúry Filozofickej Fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda. 296 s. ISBN 978-80-8105-194-4. (s. 240-249)