Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

3. júna 2012

Toľká perfídnosť!

Po viacerých odpočúvacích kauzách, ktoré prehrmeli Slovenskom, najviac zarezonovala Gorila. Netreba však urážať tieto stredoafrické primáty ani literátsky zhodiť všetku vinu na Dánov, pretože niečo „je zhnité“ priamo v nás. Nezmení to žiadna nežná či drsná revolúcia, veď keby áno, román Petra Pišťánka z roku 1991 by bol iba vulgarizmom a nie doslova naplneným proroctvom. Ale so štatútom hriešnika národa sa mohol pochváliť už o poldruha storočia skôr Jonáš Záborský.

Obálka prvého vydania
I Michal Havran s Marošom Hečkom sa v spoločnej knihe pod názvom Kandidát pripojili k tradícii domáceho subžánru travestie na spoločensko-politickú nôtu. V módnej vlne, na ktorej sa vydavateľstvá predbiehajú prekladovou prózou, ale aj pôvodnými trilermi a rešeršami z mafiánskeho prostredia, prichádza takéto odľahčenie vhod. Nie nadarmo bol publikovaný v rámci edície Román k vode, no dá sa čítať rovnako v električke, pri káve alebo na toalete.

Vzhľadom na to, že sa v jeho podtitule odkazuje na denníkový zápis, autorskej dvojici možno vytknúť a odpustiť zároveň nenaplnenie epického potenciálu, čo zrejme vyplýva z ich profesionálnej deformácie v oblasti publicistiky a scenáristiky. Prejavuje sa to na epištolárnej kompozícii nekohézne utekajúcej do filozoficko-reflexívnych exkurzov a postmodernej aluzívnosti. Sami vlastne svoj debut neuvedomelo hodnotia slovami hlavnej postavy – hoci je tento citát vytrhnutý z dejového kontextu –, keď píšu o veciach, ktoré sú „hlúpejšie ako paródia na Dana Browna a verím, že Eco o nich nikdy písať nebude“. A ani nemôže, pretože v tomto románovom svete je pár rokov mŕtvy.

Havran a Hečko síce neoživujú pokrvnú dynastiu Ježiša Krista, robia však niečo oveľa zlomyseľnejšie – inseminujú súčasnosť potomkom samotného Ludevíta Štúra. Vlastne nie súčasnosť – preto aj najznámejšieho semiotika poslali pod zem –, viac-menej veľmi blízku budúcnosť, takzvanú future history, až zapadajú do žánrovej formy kontrafaktickej fantastiky. Ale od špekulácie má tento príbeh predsa len dosť ďaleko. Akosi všetci tušíme, že tak nejako sa veci naozaj majú.

Na rozdiel od svojho romantického prapríbuzného, Peter Potôň nepatrí medzi žiadnych národných buditeľov, dejateľov a kodifikátorov, je len bábkou, ktorej nite ovláda jedno tajné investično-„neorosenkruciánske zoskupenie“. Ľahkou formou sa tak na pranier - cez slovenské reálie - dostáva univerzálna problematika etiky v ekonomickej a politickej sfére, manipulovania s mechanizmami demokracie a zneužívania moci. Kto si teda nechce pokaziť náladu čítaním vyššie spomenutého ľudoopieho spisu spravodajskej služby, nech považuje Kandidáta za jeho neškodnú alternatívu určenú slabším povahám.

Táto recenzia vyšla v časopise iLiteratura.

Zdroj | Jílek, Peter F. ‘Rius: Toľká perfídnosť!. In iLiteratura. 3. 6. 2012 [cit. 2012-06-04]. Dostupné na internete <http://iliteratura.cz/Clanek/30135/havran-michal-hecko-maros-kandidat-denniky-zodpocuvania>. ISSN 1214-309X