Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana
- recenzia na zbierku poviedok Zadné izby od Aleny Sabuchovej

11. júla 2012

Osem kritických pohľadov. Zo slovenských prozaických debutov roku 2011

Za pseudonymom Filip Kas sa skrýva autor románu Nemohúcnosť. Už obálka knihy s vyfučaným balónikom evokuje sexuálny podtón. Červená farba zároveň upozorňuje na naliehavosť otváranej problematiky. Hlavný hrdina má totiž erektilnú dysfunkciu. Tento typ mužsky orientovanej literatúry teda neexhibuje maskulinitu, ale otvára ešte na začiatku dvadsiateho prvého storočia dosť tabuizovanú tému, ktorá podľa odborníkov postihuje viac ako polovicu mužov po štyridsiatke. A Milan sa neúprosne blíži k tejto vekovej hranici s vyše decéniovým predstihom. Skľučujúca téma je však vyvážená humorným nadhľadom na ceste hľadania samého seba v súčasnom hektickom svete. I na formálnej stránke textu sa prejavuje istá kompozičná a štylistická vyváženosť, čo svedčí, že za tajným umeleckým menom sa zrejme skrýva osoba už pracujúca so slovom. Prezrádza ju tiež publicistická maniera.

Presne naopak – klišéovito - vstúpila do literatúry Blanka Gondová románom Carpona v plameňoch. Zvolila si historicko-ľúbostnú žánrovú formu, ktorej sa drží až priam vzorovo. Na pozadí príbehu lásky Júlie a Michala sa odohrávajú búrlivé udalosti sedemnásteho storočia ako rákócziovské povstania proti Habsburgovcom či osmanská expanzia. Hoci sa autorke darí udržiavať akceptovateľnú úroveň dobobých reálií, predsa len ide stále o prvoplánový sentimentálny sujet intenčne orientovaný na špecifickú ženskú čitateľku. Vzhľadom na to, že kniha sa uchádzala o miesto v súťaži vydavateľstva Ikar určenej začínajúcim autorom a nepostúpila do užšieho výberu, treba brať samotnú (ne)hodnotu diela s rezervou a vnímať jeho publikovanie skôr ako ocenenie za zručnú schopnosť pracovať s textom. Napriek tomu je edícia Mám talent – tak sa volá i spomínaná súťaž – prospešným projektom podporujúcim domácu slovesnú tvorbu.

Zamilovaná dvojica dominuje i románu Moje írske srdce od Sary ODonnelovej. Z knihy sa síce o autorke nedá dozvedieť žiadna informácia, ale na základe jej priezviska možno jednoznačne predpokladať, že s krajinou, ktorú si zvolila v názve, má osobné skúsenosti. (Alebo je to pseudonym?) Pochádza z nej aj Brendan, aby mohol prostredníctvom emailov a esemesiek komunikovať so Slovenkou Alicou. Avšak ani tento relatívne inovatívny epištolárny prístup neposúva výpovednú platnosť textu ďalej než do kategórie „praktické knižky pre ženy“, ako je napísané na obálke publikácie. Problémom celého textu – a takto orientovanej literatúry vôbec – sú totiž neautentické postavy a ich citové prežívanie či rozumové uvažovanie. To sa prejavuje aj na štylistickej rovine, ktorá tento limit nevie prekonať,  naračný prejav tak zostáva výrazne oklieštený balastom.

Stereotyp ženského písania napokon rozbíja Irena Lipová a zbierka poviedok Staré ženy, ktorou debutovala v dosť vysokom veku – po osemdesiatke. Postavy v týchto krátkych prózach sú síce o takmer polovicu mladšie v porovnaní s autorkou, ale ich produktívne obdobie sa blíži ku koncu, sú za akýmsi životným zenitom. V šiestich príbehoch sa do popredia dostáva osamelosť. Hlavné hrdinky voči nej bojujú rôznymi spôsobmi, napríklad založením rodiny, no ani manželstvom a materstvom pred ňou nevedia uniknúť. Spoločenské konvencie im výrazne bránia v existenciálnom naplnení. Čiastočnú útechu tak nachádzajú v náhradke. Kniha empaticky a implicitne poukazuje na súčasný svet prepiato uctievajúci mladosť na úkor poslednej fázy bytia, akéhosi tabu, desivého a vytesňovaného na perifériu všeobecného záujmu.

V novele Carpathia otvára Maroš Krajňák etnokultúrnu otázku Rusínov. Nerobí to však priamočiaro, ale prostredníctvom alegórie a náznakov. Z nich sa dá vytušiť časopriestor, v ktorom sa pohybuje rozprávač, i keď on geografický priestor pomenúva Zónami a v jednej z nich sa objavuje aj Zvláštne mesto, teda zinotajený Svidník. Konfrontujúc realitu s minulosťou si uvedomuje tragiku identity vlastného národa. Hoc z neho pochádzajú i svetoznáme osobnosti ako Andy Warhol, jeho zánik je neodvratným „dávno určeným spravodlivým osudom“. Počas cesty domov hlavná postava pozoruje viacero artefaktov z histórie, medzi ne patria napríklad špecifické slová jestvujúce už iba v piesňach, vytrácajúce sa z jeho rodného jazyka. Komornú náladu zvýznamňujú lyrizačné tendencie a potlačenie dejovej zložky.

Ján Mičko vo svojej knihe Ako ustrážiť prítomnosť venoval svoje poviedky aj Egonovi Bondymu a Rudovi Slobodovi, z ďalších mien stačí spomenúť napríklad Alexandra Camusa, Jacka Kerouaka alebo Jima Morrisona. Nebolo by na tom nič zaujímavé, keby sám autor nepatril medzi silno nábožensky založených. Kresťanské mystérium sa stalo neodlúčiteľnou súčasťou jeho textov. Táto zaangažovanosť však nie je obmedzením a ani nemá za cieľ konfrontovať sakrálny svet s profánnym. V týchto autobiografických prózach sa religiozita chápe intímne, ako delikátny prejav prežívania vlastnej existencie. Na jednu dokonca autor upozorňuje špeciálnym genologickým termínom – esepo, v ktorom sa miesia prvky  „eseje a poviedky“. Reflexivita je však obsiahnutá v celej zbierke. Rovnako i citeľná inšpirácia v magickorealistickej poetike.

Kniha Podobenstvo o dome Danielovom síce evokuje starozákonný motív, no jej autor Lojzo Marsina ho odmieta, aj keď s ďalšími pracuje. Napriek tomu má Daniel niečo spoločné s rovnomennou biblickou postavou – sen. Autor s ním pracuje často, vytvára surrealisticky svet, avšak so zrejmým vkladom vedomého experimentu, ktorý rozbíja kompozíciu textu na fragmenty a kreuje mozaiku epizodických príbehov, úvah či dokonca básní vo forme intermezz. Silná expresita tohto zdekonštruovaného románu navyše dotvára až halucinačnú atmosféru, akúsi magickú vizualizáciu reality, vizionársku púť po dejinách ľudského podvedomia. Tento neromán je zaujímavou literárnou prácou, o ktorej sa Ján Lenčo vyjadril, že v súčasnej domácej tvorbe „nemá obdoby“.

Zaujímavým počinom vydavateľskej značky Fantázia – pomenovanej podľa niekdajšieho časopisu orientovaného na fantastiku a popkultúru – sa stal projekt ekníh. Prvá z nich vyšla len elektronicky, môžu si ju teda prečítať iba vlastníci čítačiek digitálnych publikácií. Editor zborníka Utekajme, už ide! Ivan Pullman doň vybral sedem poviedok od účastníkov literárnej súťaže Cena Fantázie, ktoré sa nedostali do tlačených antológií z technických dôvodov. O ústrednej téme týchto hororových, fantasy a sci-fi próz vypovedá už názov zbierky. Uteká sa nielen pred zombiami v Bratislave. Pôvodná literatúra tohto charakteru sa stále nachádza na periférii slovenského čitateľského záujmu, pretože marketing nakladateľstiev sa sústreďuje hlavne na zahraničnú produkciu. I týmto spôsobom sa jej možno podarí preniknúť do povedomia.

Tento príspevok vyšiel mierne skrátený a upravený v periodiku Knižná revue.

Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Osem kritických pohľadov. In Knižná revue : Príloha, roč. 22, 2012, č. 14-15, s. 17