Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana
- recenzia na zbierku poviedok Zadné izby od Aleny Sabuchovej

8. júla 2012

«Slováci sú iní»

Khalid Biltagi (1965) je filológ a translatológ, špecializuje sa na bohemistiku a slovakistiku, pôsobí tiež na Univerzite Ain Šams v Káhire. Angažuje sa i v politike ako člen Egyptskej sociálnodemokratickej strany zelených. Do arabčiny preložil niekoľko významných diel českej a slovenskej literatúry.

Prečo ste sa rozhodli práve pre bohemistiku a slovakistiku?


Čeština bola novým jazykom na Katedre slavistiky, kde sa učila len ruština, keď som sa prihlásil na al-Alsun (pozn. Fakulta jazykov na Univerzite Ain Šams) v roku 1983. Na škole sa objavila po dlhej prestávke od roku 1958. Vtedy som o tomto jazyku nič nevedel. Vlastne som nechcel študovať žiadne cudzie jazyky. Ale išlo o výzvu. Skúsiť niečo nové. Nebolo to ani pragmatické rozhodnutie, aby som sa neskôr realizoval napríklad v cestovnom ruchu, lebo Česi a Slováci k nám vtedy ešte nechodili.

Napriek tomu sa obom disciplínam venujete doteraz. Čo vás na nich upútalo?

Pamätám si, keď som sa rozhodol zostať na štúdiu. V prvom ročníku som ani pravidelne nechodil na hodiny. Ale v druhom sa mi začala páčiť česká literatúra, najmä poézia. Naspamäť som sa učil básne z Nerudovej zbierky Písně kosmické. Dodnes si ešte niektoré pamätám. Naši učitelia nás tiež zoznámili so slovenskou literatúrou, keďže vtedy bolo ešte Československo. Ale aj tak sme veľa o slovenskej literatúre nevedeli. Po škole som študoval translatológiu. Veľký zlom nastal v roku 1993, vtedy som išiel do Prahy na doktorát. Viac som sa zaoberal českou literatúrou a kultúrou a následne prekladal niektoré poviedky do arabčiny. V roku 1998 po návrate domov mi vyšiel prvý preklad – román Nesmrtelnost od Milana Kunderu. Druhým zlomom bol rok 2005, keď som po prvýkrát navštívil Slovensko. Bol to úžasný zážitok. Tak ako som sa v Čechách zaľúbil do Prahy, na Slovensku som si zamiloval miestnu literatúru. Možno preto, že som v nej našiel prvky, ktoré sú príbuzné tej našej. Slováci sú iní, sú viac citovejší a tiež nábožensky založení.

Aká bola vaša prvá čitateľská skúsenosť so slovenskou literatúrou?

Počas môjho pôsobenia v Bratislave na Katedre klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského som navštevoval Mestskú knižnicu, aby som sa zoznámil so slovenskou klasikou. Bol to nápad, ktorý vznikol z iniciatívy egyptského spisovateľa Gamála al-Ghítáního. Ten bol v Bratislave na návšteve a ponúkal mi niektoré texty do špeciálneho čísla egyptského literárneho týždenníka Achbár al-Adab venovanému slovenskej literatúre. Rozhodol som sa ísť hlbšie – do realizmu. Začal som čítať prózu druhej polovice devätnásteho storočia. Vybral som reprezentatívnych autorov. Páčili sa mi Vajanský, Kukučín, z neskoršieho obdobia ma zaujala Timrava, Jesenský, Tajovský. Neprebudený od Kukučína bola prvá novela, ktorá ma očarila. Našiel som, čo som hľadal: realistický príbeh ilustrujúci slovenský dedinský život. Ale najviac ma fascinovala moderna a medzivojnové obdobie.

Čo všetko ste preložili zo slovenskej literatúry do arabčiny?

Môj prvý preklad bola novela od Mila Urbana Za vyšným mlynom. Vyšla v literárnom týždenníku Achbár al-Adab v roku 2007. Neskôr som sa vrátil do doby ranného realizmu a preložil som poviedku Za koho ísť od Timravy. Veľmi ma zaujala novela Jána Hrušovského Muž s protézou. Tá podľa mňa predstavuje veľký zlom vo vývoji slovenskej literatúry, keď sa zrodila moderna na začiatku dvadsiateho storočia. Vyšla v roku 2009 spolu s antológiou Vrahovia, ktorá obsahuje osem krátkych poviedok od Antona Hykischa. V tom istom roku som sa stal členom prekladateľského kolektívu pri práci na jednej antológii vyšehradskej štvorky. Obsahovala poviedky vybraných českých a slovenských autorov. Medzi nimi boli Karol D. Horváth, Márius Kopcsay a Uršuľa Kovalyk. V roku 2011 mi vyšla antológia slovenskej ženskej prózy. Je v nej tridsať poviedok od desiatich slovenských autoriek ako Etela Farkašová, Jana Juráňová, Jana Bodnárová, Mária Bátorová, Rút Lichnerová, Verona Šikulová a iné. Ďalšia antológia patrí slovenským básnikom. Zastúpenie v nej majú Milan Rúfus, Miroslav Válek, Mila Haugová, Dana Podracká, Peter Repka, Ivan Štrpka a Ivan Kolenič.  Druhé vydanie antológie slovenskej klasiky okrem slávnej Urbanove novely Za vyšným mlynom a novely Neprebudený od Martina Kukučína navyše dopĺňajú poviedky Za koho ísť od Timravy, Ráno pod mesiacom od Alfonza Bednára, Panský flám od Rudolfa Slobodu a poviedka Kirké od Jaroslavy Blažkovej.

Prekladali ste aj feministické autorky. Ako je v Egypte vnímané ženské písanie?

Žena v Egypte získala niektoré práva, ale len teoreticky. Od tridsiatych rokov minulého storočia akoby sa nič nestalo, akoby sa nič nezmenilo, ich cesta k uznaniu sa zdala neprístupná. Spisovateľka sa ocitla vo svete mužov, súperiac s nimi. Riadila by sa zákonmi ich sveta, aj keby bola na vrchole spoločnosti. Môj kontakt so ženským písaním sa začal prekladom poviedky Mesačnica od Uršule Kovalyk. Vďaka nej som sa chcel ďalej zoznamovať s tvorbou iných súčasných spisovateliek. Cez príbeh metamorfózy spisovateľa z vedúceho orchestra na jedinca vyjadrujúceho svoj osobný svet sa mohla spisovateľka ponoriť do svojho sveta a odhaliť postoje úprimne, prirodzene a vážne. To som našiel aj v tvorbe ďalších autoriek. Zdalo sa mi, že preložiť tento typ prózy do nášho prostredia, by rozhodne obohatilo literárny život v Egypte a arabskom svete. Pretože uplynulo veľa rokov a základná otázka sa zatiaľ nevyriešila, naopak, postavenie žien sa zhoršilo. Zostali na okraji záujmu a zosilňujú sa snahy o ich izoláciu, aby sa stali opäť iba sexuálnym strojom ako kedysi dávno. Sily temnoty chcú zahaliť pocity ženy, jej zmysly a túžby, dokonca aj tvár a vonkajšie rysy.

Česká literatúra má vo svetovom fonde svoje zastúpenie, slovenská nie, zväčša sa považuje za lokálnu záležitosť, často úplne neznámu. Ako slovakisti však obaja vieme, že napríklad vami prekladaný Hrušovský je dielo európskeho formátu. Čím – okrem spomenutej emocionality a religiozity – môže slovenská literatúra ešte osloviť arabského čitateľa?

Ľudské skúsenosti sú podobné, hodnoty tiež. Láska a nenávisť, vojna a mier, identita majú všeľudský rozmer. To je aj v Hrušovského novele. Muž s protézou je človek, ktorý stratil identitu počas vojnového besnenia, uzavrel sa a keď zomrel, zostal po ňom iba zápisník. Autor ho sám „pokladá za ľudský dokument, ktorý nemá s nacionálnou chúlostivosťou nič do činenia a zaslúži si, aby nebol na úkor spoločnosti pozmeňovaný“. Slovenská literatúra riešila a stále rieši otázky, ktoré sú aj pre nás veľmi aktuálne, ide tiež o generačné problémy a dilemy ako v knihe Alfonza Bednára Blok 4/B či existenčné ťažkosti ako v knihe Etely Farkašovej Stalo sa. Myslím si, že aj tieto témy sú pre nás spoločné, rovnako v próze, rovnako v poézii, napríklad veľkých slovenských básnikov Milana Rúfusa, Mily Haugovej, Miroslava Válka a iných. No a česká literatúra nie je v arabskom svete tiež až taká známa. Okrem Milana Kunderu a Václava Havla nepozná arabský čitateľ nič. Okrem toho, arabská a teda i egyptská literatúra bola dlho v zajatí Západu; vydavateľské aktivity sa zameriavali hlavne na jeho spisovateľov. Napriek tomu je prekladanie stále chaotické.

Konkretizujte.

Podľa štatistiky UNESCO činí pomerný počet diel preložených do arabčiny medzi rokmi 1970 až 1990 asi tristotridsať ročne, pričom možno pätina z toho sa za rok preloží napríklad v Grécku. Celkový počet preložených diel do arabčiny od doby muslimského kalifa al-Ma’múna, čiže od deviateho storočia po súčasnosť je cirka desaťtisíc. To sa rovná počtu kníh, ktoré – dajme tomu – v Španielsku preložia za rok. Za roky 1996 až 2000 pripadá v arabskom svete na jeden milión obyvateľov preložených titulov v počte 1,6. V češtine je to na milión obyvateľov 272, v maďarčine 163. Pred viac ako desiatimi rokmi sa preto zakladalo mnoho prekladateľských organizácií, medzi nimi je jeden egyptský projekt podporujúci preklady z rôznych jazykov sveta a presiahol dvetisíc diel z tridsať jazykov. V Abú Zabí funguje obdobný projekt Kalima, čo znamená slovo.

Aké sú vaše najväčšie prekladateľské prekážky pri práci s českými alebo slovenskými textami?

Sú rôzne. Preložil som napríklad politickú esej Moc bez mocných od Václava Havla. Ten má zložité úvahy a veľmi spletitú kompozíciu. Tiež historický kontext a reálie. Poznatky, údaje o živote a kultúre istého obdobia a istého národa sú neoddeliteľnou zložkou každého prekladu. Pri Havlovi mi tak trochu pomohla revolučná nálada v Egypte, pripomínajúca rok 1989 v Československu. Keď som prekladal novelu Mila Urbana Za vyšným mlynom alebo Neprebudeného od Kukučína, potreboval som vedieť, ako vyzerá slovenská dedina, jej domy, lesy, kroje a tak ďalej. Pamätám si na problém orientovať sa v poézii Ivana Štrpku. Bolo pre mňa ťažké naladiť sa na básnikovu frekvenciu. Stretnutie s ním mi však veľmi pomohlo pri preklade. Podobne je to s tvorbou Veroniky Šikulovej, ktorú inšpiruje jej rodisko Modra. Vďaka podpore Literárneho informačného centra som mal možnosť prísť na Slovensko a riešiť niektoré prekladateľské prekážky.

Ako je to – naopak – s českými a slovenskými prekladmi arabskej literatúry?

Prekladanie umeleckých diel do češtiny sa začalo v štyridsiatych rokoch – okrem prekladu Tisíc a jednej noci z roku 1842 – a zameralo sa hlavne na klasickú arabskú tvorbu. Tieto preklady sú väčšinou buď vo forme ukážok alebo majú folklórny charakter. Vo veľa prípadoch ide o preklady z arabského originálu. Najväčšiu zásluhu má na tom Nový orient, časopis Orientálneho ústavu Akadémie vied Českej republiky. Možno konštatovať, že preklady sa dotýkajú nielen historických, politických a kultúrnych vzťahov, ale aj citlivých otázok kultúrnej identity.

Ale to platí o prekladoch všeobecne. Ako sa táto citlivosť prejavuje na prekladoch z arabskej literatúry?

Európski prekladatelia sú väčšinou naklonení k výberu titulov, ktoré apelujú na predsudky verejnosti a zároveň ignorujú svedomité diela reprezentujúce modernú arabskú literatúru a spoločnosť. Niektorí arabskí autori sú presvedčení, že v Európe zlyhali nové arabské literárne žánre a že sa vyčerpal potenciál a stratil sa európsky záujem o dilemu arabského sveta. Z druhej strany sú aj iní autori, ktorí sú si vedomí dôležitosti kultúrnej spojitosti s Európou a tým i významu literárneho prekladu. Väčšina tých autorov ponúka svoju tvorbu na preklad do európskych jazykov, dalo by sa povedať, bez osobných motívov. Niektorí však vidia záujem európskych intelektuálov o arabskú literatúru ako protiváhu rastúceho islamského fundamentalizmu a vkladanie arabskej literatúry do intelektuálnej medzinárodnej siete by ich zachránilo pred hrozbou islamistov propagujúcich morálne očistenie kultúry a spoločnosti.

Vráťme sa do českého a slovenského prostredia. Má tiež takéto obmedzujúce tendencie?

Zdá sa, že otázka čitateľských predsudkov určovala výber diel v určitom období. České preklady od začiatku štyridsiatych rokov dodnes sa – až na niektoré výnimky – zameriavali hlavne na staroarabské básne, romantickú tvorbu alebo mýty, ktorými sú orientálne kultúry všeobecne opradené. Sklon slovenských predkladateľov ku klasickej arabskej literatúre však pokračuje aj v súčasnosti. Záujem českých prekladateľov o novodobú arabskú tvorbu začal od päťdesiatych rokov prekladaním reprezentatívnych arabských autorov. Ale až so spoločensko-politickými zmenami v Česku na začiatku deväťdesiatych rokov sa začali objavovať na knižnom trhu preklady modernej arabskej tvorby. Ide väčšinou o tých autorov, ktorí už získali uznanie vo svete a boli preložení do mnohých jazykov.

Je teda populárna kniha Arabský svet – iná planéta? od Emíre Khidayer, autorky iracko-slovenského pôvodu pre vás stále prejavom dlhodobo jestvujúcej šablóny západného myslenia voči arabským a muslimským krajinám?

Áno, kniha je napísaná v duchu predsudkov verejnosti voči arabským a muslimským krajinám. V Česku a na Slovensku našla svoju odozvu, pozitívnu i negatívnu. Na čítanie je príjemná, ale ak by sa mnohé veci v nej dali do širšieho kultúrneho kontextu, výsledok by bol trochu iný. Autorka pracovala väčšinou s extrémnymi javmi a odtrhnutými od spomínaného kontextu, aby vytvorila obraz akceptovaný západným čitateľom. Hrá sa s jeho predsudkami a kŕmi ho štipľavou stránkou svojich zážitkov z ciest.

Čo by ste vy osobne z arabskej literatúry odporučili českému a slovenskému čitateľovi?

Od tridsiatych rokov jestvujú autobiografické a realistické diela kritizujúce sociálne a politické pomery. Takto písal Egypťan Nagíb Mahfúz, nositeľ Nobelovej ceny z roku 1988. Do slovenčiny boli preložené jeho romány Putovanie Ibn FattúmuSny. Potom prózy Gamála al-Ghítáního Zajní Barakát alebo Pyramídove texty. Skupina slovenských arabistov predstavila v roku 2009 v časopise Revue svetovej literatúry ďalších spisovateľov a úryvky z ich diel. Medzi nimi sú napríklad Alá al-Aswání, Ibráhím al-Kúní, Chálid al-Chamísí a iní. Nadšená skupina arabistov v Česku zasa vydala v roku 2011 v nakladateľstve Set Out publikáciu Antologie moderních arabských povídek.

*Autor rozhovoru ďakuje Zuzane Gažákovej z Katedry klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave za pomoc pri korektnom prepisovaní mien a názvov z arabčiny do slovenčiny.

Rozhovor vyšiel v časopise iLiteratura. Prečítajte si aj ďalšie rozhovory so zaujímavými osobnosťami kultúrneho života.

Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: «Slováci sú iní». In iLiteratura [online], 8. 7. 2012 [cit. 2012-07-08]. Dostupné na internete: <http://www.iliteratura.cz/Clanek/30315/biltagi-khalid>. ISSN 1214-309X.