Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

30. októbra 2012

Liberté, égalité, fraternité ou la mort

Keď sa autori rozhodnú vydať zbierku básní, každý vlastnú, no v spoločnej knihe, buď ide o antológiu, alebo manifest. Pôvodne plánovaný názov projektu – Trikolóra, ktorý pretrval vo výtvarnom spracovaní Ane Ostrihoňovej, skôr svedčí o tom druhom, lebo tieto individuálne poetologické vklady vytvárajú synergický emblém akcentujúci zabudnuté humanistické ciele súčasnej západnej civilizácie. Ale výsledný efekt tohto literárneho počinu, napokon, vystihuje jeho finálny názov; je to strach zo stavu, kam dospela novodobá industriálna spoločnosť, napriek žoviálnemu heslu Veľkej francúzskej revolúcie, do sveta, ktorý sa bojí poézie.

Biela ako sloboda
Subjekt Maroša Hečku reflektuje hodnotu slobody v samote, neprežíva ju však tristne, ale cez modernistický sentiment; splínovú náladu. Tento pocit bezmocnosti a indiferencie zároveň má pôvod v totalitarizujúcom tlaku spoločenského zriadenia na jednotlivca, ktoré mu orwellovsky rámcuje životný priestor, až si nárokuje na jeho vlastnú korporeitu, snaží sa preniknúť pod jej povrch a ovládnuť gro samotnej identity, vedomia.

Život za mrežou je vnímaný ako sociálna nevyhnutnosť, do ktorej sa človek rodí, preto i objekt detskej postieľky asociuje väzenie, ide o prvú lekciu bytostného obmedzenia. Nasledujúca akceptácia tohto stavu vedie k zrieknutiu sa revoltujúceho gesta a vyúsťuje do úniku prostredníctvom spomienky, pozorovania a vízie v podobe impresívneho momentu.

Skrytú túžbu prekročiť dané ohraničenia dokladujú opustená pláž, prístav, miesta situované na periférii pomyselného konca. Patrí sem aj legendický symbol korábu plaviaceho sa na úplný zlom sveta, v skutočnosti stroskotaného neďaleko brehu. Pochovávajú sa tak akékoľvek pokusy prekonať delimitovanosť.

Jediným východiskom, ako sa dostať za neuchopiteľnú finalitu, je smrť, prirovnávaná k zmrzline, sladkému chladu, malej extatickej rozkoši, v dospelosti nahradenej opojnou cigaretou počas obedňajšej prestávky. Avšak nielen v tejto chvíľke oslobodenia zo všednosti rezonuje čas, konfrontácia s ním má ontologický charakter, prejavuje sa želaním zastaviť ho. Toto nemožné prianie vyúsťuje do ironického úškrnu.

Modrá ako rovnosť
K revitalizácii modernity sa hlási i Lucie Potůčková, no nepracuje s výsledným dojmom, zamieňa ho za neoromantickú atmosféru, čím univerzum svojich textov rozpriestraňuje, perimetrická fascinácia je v úzadí, hranica sa presúva medzi stav vecí a dve polarity dosahujú rovnosť ako svetlo s tieňom. Tomuto vzťahu však nedominuje harmónia, naopak, tenzia, ktorá lyrický subjekt roztína.

Jeho, korektnejšie, jej emocionálne prežívanie, pretože ide o ženský element, sa stupňuje, naliehavo upozorňuje na svoju existenciu senzuálnou, až erotickou metaforikou uvedomelo vychádzajúcou z konvencionalizovaného inventára. Objavuje sa v ňom, napríklad, symbol krídel ako úniku alebo aj odkaz na kurtoázny ideál.

Tento medieválny aspekt sa tiež objavuje v motívoch hradby či chrámu a hoci sú statickými kulisami, preniká z nich mystika, ktorá formuje niektoré básne do modlitebného vyznania, avšak pohansky živelného, lebo transcendentné maximum, teda najvyššie absolútno sa nedosahuje priamou komunikáciou so stvoriteľom, ale cez totem alebo extázu.

Duchovné a sexuálne v takomto kontexte spolu prirodzene súvisia, dotvárajú bytostnú integritu, porušenie balansu medzi nimi je osamením, nenaplnenou túžbou a súčasne expresívnou snahou o jej dosiahnutie.

Eschatologické otázky smerujú k záverečnému zdôrazneniu údelu tarotového obesenca, ktorý prepája nebo a zem, v základnej interpretácii je jeho utrpenie božské, prináša mystérium očistenia cez utrpenie a dosahuje tým konečné urovnanie.

Červená ako bratstvo
U Petra Balku sa často objavuje symbol neónu, no jeho žiara nereprezentuje urbánnosť neodekadentne, je väčšmi upokojujúca, nemá za cieľ konfrontovať sa s prírodnolyrickým smerovaním textov. Básnický subjekt preto nevyhľadáva napätie, reflektuje situáciu, mapuje stopy spolupatričnosti, onoho bratstva medzi ľuďmi.

V istom zmysle je táto poézia ľúbostná, dominuje v nej senzitívne ja, akoby chcelo precítiť celý svet, avšak chýbajú mu skúsenosti. Azda to súvisí s jeho mladíckou perspektívou vracajúcou sa k nedávnemu detstvu a dospievaniu. A keď chce preniknúť ďalej, pomáha si mýtom. Ale alúzia na Oféliin osud skôr pripomína potrebu pomenovať viac ráz už opakovaný motívy vody, ktorý, mimochodom, v rôznych podobách preteká celou trojzbierkou.

Žena je vôbec objektom záujmu, jej telesnosť až alegoricky antropomorfizuje priestor prvotnej záhrady. Intimita sa prejavuje taktilne, dotykom, splynutím v jeden organizmus, na život a na smrť.

Napriek tomu je takéto spojenie problematické, prejavuje sa gnómickým povzdychom nad partnerskými vzťahmi, do relácie vstupujú neočakávané premenné, ktorými sa z rojka nutne stáva realista strácajúci vitalitu a tento postupný proces ho mení na statického pozorovateľa ubiehajúceho času.

Umelohmotný pocit z vlastnej existencie je výsledkom postmoderny zmietajúcej sa na začiatku dvadsiateho prvého storočia v posledných kŕčoch krízy rozumu, na ktorej sa rodí cit, neistota a introspekcia.

Metrofóbia je predsa i antológiou. Autori sú tiež ukážkou súčasnej česko-slovenskej poézie, veď biela, modrá a červená sekundárne evokuje, hoci len ako významový šum, aj tento rozmer. Ich snaha však prekračuje akékoľvek jazykové a politické hranice, v spoločnej knihe urgentne predstavujú tri variantné polohy na tému dnešného človeka.

Tento príspevok vyšiel ako doslov v uvedenej knihe.

Zdroj | Jílek Peter F. 'Rius: Liberté, égalité, fraternité ou la mort. In: Metrofóbia. 1. vyd. Bratislava : ARThur - inaque.sk. 296 s. ISBN 978-80-970906-2-3. (s. 240-249)