Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

28. januára 2013

Lauren Oliver: Pandemónium

Pandemónium je pokračovanie románu Delírium od americkej spisovateľky Lauren Oliver. Jeho hlavná hrdinka žije vo svete považujúcom emócie za ilegálne a preto sa musí každý, kto dosiahne vek osemnástich rokov, povinne podrobiť štátom riadenému zákroku na ich elimináciu. Vyzerá to však, že nie všetci s takouto dystopickou víziou budúcnosti súhlasia; druhá časť trilógie sa odohráva po úteku Leny a Alexa mimo kontrolované územia plných nebezpečenstiev.

Ukážka

Na počiatku je oheň.

Oheň v mojich nohách a pľúcach, oheň ženúci sa po každom nerve a bunke v mojom tele. Tak som sa znovu narodila, v bolestiach. Vynáram sa z dusivého tepla a temnoty. Predieram sa cez temný a vlhký priestor plný neznámych zvukov a pachov.

Utekám a keď už nevládzem, krívam a keď už nemôžem ani to, plazím
sa, kúsok po kúsočku, nechtami sa zabáram do zeme ako červ, ktorý sa zvíja na povrchu neznámej pustatiny.

Aj keď sa rodíme, krvácame.

Nie som si istá, ako ďaleko som sa do Divočiny dostala a ako hlboko som prenikla do lesa, keď zrazu pocítim úder. Pokým som preliezla hradby, musel ma trafiť prinajmenšom jeden regulátor. Guľka sa mi dotkla boku, tesne pri podpazuší a tričko navlhlo krvou. Mám šťastie, pomyslím si. Poranenie je povrchové, ale keď vidím všetku tú krv, chýbajúci kúsok kože, všetko začína byť skutočné: toto nové miesto, monštruózna obrovská výška, kde sa ocitám po svojom úteku.

Stratila som všetko.

Žalúdok mám prázdny, aj tak však vraciam. Na ploché a lesklé listy okolo seba vykašliavam vzduch a pľujem žlč. Vtáci nado mnou vykrikujú. Nejaké zviera ma prichádza preskúmať a rýchlo sa rozbehne späť do hustého porastu.

Mysli, mysli. Mysli na to, čo by spravil Alex.

Alex je tu, práve tu. Predstav si ho.

Vyzliekam si tričko, odtrhávam z neho pásik a najčistejšiu časť si obmotávam okolo hrude tak, že tlačím na ranu a pomáham si spomaliť krvácanie. Nemám ani poňatia, kde som a kam idem. Myslím iba na pohyb, udržiavať krok, hlbšie a hlbšie, preč od hraníc a sveta plného psov a zbraní a...

Alexa.

Nie, Alex je tu. Musíš si to predstaviť.

Krok za krokom bojujem s tŕňmi, včelami, komármi, lámem hrubé a široké konáre; sú tu mračná komárov, závoje visiace vo vzduchu. Na jednom mieste prekonávam rieku; som taká slabá, že ma takmer unáša jej prúd. V noci dážď búši divoko a je studený. Chúlim sa medzi koreňmi gigantického duba, pokým okolo mňa v temnote vreštia, dychčia a lomozia neviditeľné zvieratá. Príliš sa bojím zaspať. Keď zaspím, zomriem.

Nerodím sa celá naraz – ja, nová Lena.

Ale postupne, po častiach, po kúsočkoch.

Plazím sa, vnútornosti sa mi krútia v prachu, ústa mám plné pachuti za dymom.

Zabáram sa nechtami do zeme ako červ.

Tak prichádzam na svet – ja, nová Lena.


Keď už nemôžem ísť ďalej ani o centimeter, položím hlavu na zem a čakám, kým nezomriem. Už som príliš unavená, aby som sa bála. Nado mnou je čiernočierna tma, je všade navôkol mňa a les znie ako symfónia, ktorá ma odprevádza zo sveta. Som teda na svojom pohrebe. Spúšťajú mado úzkeho tmavého priestoru a moja teta Carol je tam a Hana a moja matka,
sestra a tiež môj dávno mŕtvy otec. Všetci sledujú, ako moje telo zostupuje do hrobu a spievajú.

Som v čiernom tuneli vyplnenom hmlou a nebojím sa.

Alex na mňa čaká na druhej strane; Alex tam stojí, usmieva sa, kúpe sa v slnečnom svetle.
Alex mi ponúka ruku a volá:

Hej, hej.

Vstávaj.

„Hej. Vstávaj. No tak, no tak, no tak.“

Hlas ma vyťahuje späť z tunela a na chvíľu som strašne sklamaná, keď otvorím oči a nevidím Alexovu tvár, ale úplne neznámu tvár niekoho iného, s ostrými rysmi. Nemôžem premýšľať; celý svet je zlomený. Čierne vlasy, špicatý nos, svetlozelené oči – kúsky skladačky, ktoré mi nedávajú zmysel.

„No tak, to je v poriadku, zostaň hore. Ostrík, kde, dopekla, je tá voda?“

Na šiji mám niečiu ruku, chvalabohu, je to moja záchrana. Oživuje ma chuť čohosi ľadového a tekutého; vodou sa mi napĺňajú ústa, hrdlo, steká mi po brade, zbavuje ma prachu, chuti za ohňom. Najprv kašlem, dusím sa, skoro plačem. Potom prehltnem ďalší dúšok, pijem, pokým mám ruku na šiji a šepkajúci hlas ma povzbudzuje: „Áno. Daj si koľko potrebuješ. To je v poriadku. Už si v bezpečí.“

Vidím ďalšie čierne vlasy, sú spustené a ja som vo vnútri nejakého obydlia; je tu akási žena. Nie, dievča – dievča s tenkými, úzkymi ústami, vráskami pri kútikoch očí a s rukami hrubými ako kmeň stromu a veľkými ako lopata. Myslím na ďakujem. Myslím na matku.

„Si v bezpečí. To je v poriadku. Už si v poriadku.“

Takto sa rodia noví ľudia, po tom všetkom ich hojdajú v náručí, cicajú, sú bezmocné.

Potom ma znovu zachvacuje horúčka. Chvíľkami som pri vedomí, nevnímam súvislosti. Vnímam viac rúk a viac hlasov, dvíham sa, nado mnou je kaleidoskop zelene a na oblohe členité vzorce. Neskôr cítim oheň a niečo studené a vlhké sa dotýka mojej kože, dym a tlmené hlasy, pálčivá bolesť z môjho vnútra, potom chlad, úľava. Slabosť mi prechádza nohami.

Medzitým mám sny, aké som doteraz nemala. Je v nich plno výbuchov a násilia. Sny o rozkladajúcich sa kožiach a obhorených kostiach v čiernej jame.

Alex už ku mne nikdy nepríde. Šiel napred a zmizol na druhej strane tunela.

Skoro stále, keď sa preberiem, je tam čiernovlasé dievča, ktoré nalieha, aby som sa napila vody alebo si kládla na čelo studený uterák. Jej ruky voňajú za dymom a cédrom.

A za tým všetkým, v rytme prebúdzania a spánku, horúčok a zimnice, je slovo, ktoré stále opakuje, znovu a znovu, takže sa mi votkáva do snov a zatláča späť niektoré veci vynárajúce sa z temnoty, chráni ma, aby som sa do nich neponorila: V bezpečí. V bezpečí. Už si v bezpečí.

Teplota konečne klesá, aj keď neviem, ako dlho som sa plavila vedomím na tých slovách, tak jemných a mäkkých, pripomínajúcich vlnu blížiacu sa k brehu.

Predtým, než vôbec otvorím oči, počúvam, ako niekto k sebe pribíja dosky, cítim niečo pečené a zachytávam šepot hlasov. Moja prvá myšlienka mi hovorí, že som doma, u tety Carol a ona ma volá dolu na raňajky; je ráno, rovnaké ako všetky ostatné.

Potom prichádzajú späť spomienky – na nepodarený útek s Alexom, na dni a noci osamote v Divočine. Otváram oči a snažím sa posadiť. Myslím si, že telo ma nebude počúvať. Nemôžem urobiť viac než zdvihnúť hlavu; cítim sa, akoby som bola vrastená do skaly.

Čiernovlasé dievča, ktoré ma muselo nájsť a priniesť sem – kdekoľvek to je –, stojí v rohu, pri veľkom kamennom umývadle. Rýchlo pribehne, keď začuje, že som sa pohla v posteli.

„Pomaly,“ hovorí. Jej ruky sú mokré po lakte, pred chvíľou ich mala ešte v umývadle. Tvár ma ostrú, veľmi ostražitú, ako zviera. Zuby malé, príliš malé k jej ústam a trochu krivé. Prebieha izbou a čupne si pri posteli. „Bola si mimo celý deň.“

„Kde som?“ zachripiem. Hlas mi škrípe, ťažko by som ho považovala za
vlastný.

„Na základni,“ odpovedá. Sleduje ma zblízka. „Tak to tu všetci voláme.“

„Nie, myslela som...“ snažím sa dať dohromady spomienky po tom, čo som preliezla plot. Spomienky ma však ťahajú zase iba k Alexovi. „Myslela som, či sme v Divočine?“

Tvárou jej prebehne výraz podozrenia. „Áno, sme v slobodnej zemi,“ hovorí opatrne, potom sa postaví a bez akéhokoľvek ďalšieho slova odchádza od postele, stráca sa za tmavými dverami. Zvnútra budovy nejasne počujem hlasy. Trochu ma nahlodáva strach, uvažujem, či bolo dobré spomenúť Divočinu a či sú títo ľudia naozaj chránení. Nikdy predtým som nepočula nikoho hovoriť o krajine mimo systému ako o slobodnej zemi.

Ale nie. Kýmkoľvek sú, musia byť na mojej strane; zachránili ma, celé tie dni ma majú vo svojich rukách.

Darí sa mi dostať sa do polosedu, hlavou sa opieram o tvrdý kamenný múr za mnou. Celá miestnosť je z kameňa: nerovná kamenná podlaha, kamenné steny s miestami, na ktorých sa rozrastá čierna pleseň, staromódna kamenná nádržka vybavená zhrdzavenými kohútikmi, ktoré sú určite už roky nepoužiteľné. Ležím na tvrdom, rovnom lôžku, zakrytá otrhanými dekami. To je, okrem zopár plechových vedier v rohu pod nefunkčným umývadlom a drevenej stoličky, jediným skutočným nábytkom v miestnosti. Nie sú tu žiadne okná, ani svetlo, iba dve núdzové svetlá na batérie, ktoré napĺňajú izbu slabou modrastou žiarou.

Na jednej stene visí malý drevený kríž s postavičkou muža pribitého v strede. Spoznávam ten symbol – je to kríž jedného zo starých náboženstiev z doby pred liečbou, ale teraz presne neviem z akého.


Zrazu sa mi vynorí spomienka z posledného ročníka na amerických dejinách a pani Dernlerová sa na nás pozerá spoza jej priveľkých okuliarov, bodá prstom do otvorenej učebnice a hovorí: „Vidíš? Vidíš? Tieto staré náboženstvá chceli všetko infi kovať láskou. Páchli deliriou, šírili ju.“ A vtedy sa to, samozrejme, zdalo hrozné, ale pravdivé.

Láska, najsmrteľnejšia zo všetkých smrteľných vecí.

Láska zabíja.

Alex.

Keď ju obaja máte...

Alex.

Ale ak nie.

Alex.

„Bola si napoly mŕtva, keď sme ťa našli,“ hovorí čiernovlasé dievča normálnym tónom, keď vchádza do miestnosti. Opatrne drží oboma rukami hlinenú misku.

„Viac než napoly. Neverili sme, že to zvládneš. Ja som si však myslela, že by sme sa mali aspoň pokúsiť.“

Pochybovačne na mňa pozrie, akoby si nebola istá, či si cením ich námahu, skúma ma, kým spomínam na na to, ako zvykla sesternica Jenny stáť s rukami založenými vbok. Musím rýchlo zatvoriť oči, aby sa to všetko nevrátilo späť – príval obrazov a spomienok zo života, ktorý som opustila.

„Ďakujem,“ hovorím jej.

Krčí ramenami, ale odpovedá: „Niet za čo“ a zdá sa, že nad tým uvažuje. Pritiahne drevenú stoličku k posteli a sadne si. Jej vlasy sú dlhé a nad ľavým uchom sú v uzle. Za ním má značku po zákroku – trojitú jazvu – akú mal aj Alex. Ale ju nemožno vyliečiť. Je tu, na druhej strane plota – ako Ilegálka.

Snažím sa posadiť celá, ale po niekoľkosekundovom vyčerpávajúcom boji so sebou sa musím oprieť. Cítim sa ako nedokončená bábka. Spoza očí mi tiež vystreľuje pálčivá bolesť a keď pohľadom skĺznem dolu, vidím na svojej koži mapu zárezov, modrín, škrabancov či uštipnutí od hmyzu a chrást.

Miska, ktorú drží dievča v rukách, je naplnená riedkym mäsovým vývarom so zelenkastým odtieňom. Začína sa ku mne približovať, na chvíľu však zaváha. „Môžeš si ju chytiť?“

„Pravdaže hej,“ odpovedám ostrejšie, než som chcela. Nemyslela som si ale, že miska bude taká ťažká. Robí mi problémy zdvihnúť si ju k ústam, no nakoniec sa mi to podarí. V krku ma neskutočne škrabe a polievka pôsobí priam božsky, i napriek prečudesnej machovej pachuti, ktorú si uvedomím až pri hltaní a sŕkaní zvyškov z dna.

„Pomalšie,“ hovorí dievča, ale neviem sa zastaviť. Hlad sa vo mne zase ozýva, bezodný a nekonečný. Len čo dojem, som zúfalejšia, lebo žalúdok mi okamžite zvierajú kŕče. „Škodíš si,“ pokračuje a kývajúc hlavou si berie misku späť.

„Máš ešte?“ zachripím.

„Počkaj chvíľu,“ povie.

„Prosím.“ Hlad je ako had; skrúca sa mi v žalúdku, rozožiera ma zvnútra.

Hľadí na mňa, stojí, až napokon zmizne za tmavými dverami. Mám dojem, že hlasy z chodby silnejú a silnejú. Zrazu všetko neočakávane stíchne. Čiernovláska sa vracia s ďalšou porciou. Beriem si od nej misku a ona si znovu prisadá, kolená tlačí k prsiam, čím mi pripomína malé dieťa. Kolená má chudé a tmavé.

„Takže,“ a položí otázku, „odkiaľ prichádzaš?“ Váham a ona pokračuje: „To je v poriadku, nemusíme o tom hovoriť, ak nechceš.“

„Nie, nie, môžeme.“ Vývar už chlipkám oveľa pomalšie, vychutnávam jeho zvláštnu zemitú chuť, akoby v ňom podusili kamenie. Pokiaľ viem, nie som ďaleko od pravdy. Alex mi raz povedal, že Ilegáli – obyvatelia žijúci v Divočine – sa snažia vystačiť si s čo najmenej vecami. „Prichádzam
z Portlandu.“ Miska je opäť prázdna, no žalúdkový had na seba stále upozorňuje. „Kde sme teraz?“

„Pár kilometrov východne od Rochesteru,“ odpovedá.

„Rochester v štáte New Hampshire?“ opýtam sa.

Uškrnie sa. „Presne. Musela si ísť po vlastných. Ako dlho si bola vonku?“

„Nepamätám si.“ Znovu si opriem hlavu o múr. Rochester, New Hampshire. Musela som blúdiť pri severnej hranici, keď som sa stratila v Divočine. Som sto kilometrov od Portlandu. Ležím v posteli celé dni a opäť na mňa ide únava. „Stratila som pojem o čase.“

„Máš guráž,“ povie dievča. Nie som si úplne istá, čo guráž znamená, ale môžem hádať. „Ako si prišla?“

„Nebola som... nebola som len ja,“ a had vo mne sa zvíja, rastie. „Chcem povedať, nebola som sama.“

„Prišla si s niekým ďalším?“ Opätovne sa na mňa prenikavo zahľadí očami čiernymi ako jej vlasy. „S priateľom?“

Chcem ju opraviť. S najlepším priateľom. Mojím priateľom. Mojou láskou. Avšak nerada to slovo vyslovujem, považujem to za svätokrádež, a preto iba prikývnem.

„Čo sa stalo?“ pýta sa ma už o čosi láskavejšie.

„On... nedokázal to.“ V očiach sa jej zračí pochopenie, keď vyslovujem slovo on. Ak sme prišli z Portlandu spoločne, z miesta, kde sa muži a ženy často nestýkajú, museli sme byť viac než len kamarátmi. Vďakabohu na mňa netlačí. „Došli sme až k plotu na hranici. Ale potom regulátori a stráž...“ Bolesť v žalúdku sa práve vystupňovala. „Bolo ich tam príliš veľa.“

Prudko sa postaví a z rohu miestnosti berie vodou ofŕkané plechové vedro, prikladá ho k posteli a znovu si sadá.

„Dostali sa k nám fámy,“ povie rýchlo. „Príbehy o veľkom úteku v Portlande. Bolo tam veľa policajtov, chceli to utajiť.“

„Teda ty o tom vieš?“ Ešte raz sa pokúšam posadiť, ale kŕče ma tisnú späť k múru. „Hovorí sa aj, čo sa stalo... môjmu priateľovi?“

Pýtam sa, i keď viem, aká bude odpoveď. Samozrejme, že viem.

Videla som ho tam stáť zakrvaveného, keď ho chytili a obkľúčili ako čierne mravce z môjho sna.

Dievča neodpovedá, len zoviera ústa, ktoré pripomínajú úsečku a kývne hlavou. Nemusí ani nič povedať – jej odpoveď je jasná. Vyrytá na tvári.

Had sa narovnáva ako palica a začína sa zvliekať. Zatváram oči. Alex, Alex, Alex: zmysel všetkého, môj nový život, nádej niečoho lepšieho, je preč, odletel ako popol. Už nič nebude dobré. „Dúfala som...“ Lapám po dychu, keď mi tá hrozná, zvíjajúca vec v žalúdku chorobne prechádza hrdlom.

Zasa si povzdychne. Počujem, že vstáva a ťahá stoličku preč od postele.

„Myslím...“ s ťažkosťami sa nútim vyslovovať; pokúšam sa prekonať nevoľnosť. „Myslím, že budem...“

A vtom sa nakloním nad posteľ a vraciam do vedra, ktoré priniesla ku mne a telom mi prechádza mdloba.

„Tušila som, že ti príde zle,“ hovorí dievča a kýva hlavou. A zase mizne za tmavými dverami. O čosi neskôr jej hlava ešte nakúka do miestnosti. „Mimochodom, volám sa Vranka.“

„Lena,“ prehovorím a nasleduje zase vracanie.

„Lena,“ zopakuje a klopne rukou po múre. „Vitaj v Divočine.“

Potom odchádza a ja zostávam sama s vedrom.

Neskôr poobede sa Vranka znovu objaví a ja sa opäť pokúšam zjesť vývar.

Tentokrát odchlipkávam po dúškoch a snažím sa ho v sebe udržať. Stále som taká slabá, že mi robí ťažkosti zdvihnúť si misku k ústam a Vranka mi pri tom musí pomáhať. Mala by som sa hanbiť, ale necítim nič; odchádzajúcu nevoľnosť nahrádza absolútne znecitlivenie, ako keď sa topíte v ľadovej vode.

„Taaak,“ súhlasne prehovorí Vranka, len čo zjem polovičku vývaru. Vezme misku a zase sa stratí.

Teraz, keď som hore a pri zmysloch, všetko, čo chcem, je zase spať. V spánku sa aspoň môžem v snoch vrátiť k Alexovi, sama môžem snívať o inakšom svete. Tu, v tomto svete, nemám nič; žiadnu rodinu, žiadny domov, žiadne miesto, kam by som mohla ísť. Alex je preč. Odteraz sa začína moja premena na Ilegálku.

Vyšlo v CooBoo.


Oliver, Lauren: Pandemonium. Prel. Peter F. 'Rius Jílek. 1. vyd. CooBoo, 2013. 320 s. Z angl. orig. Pandemonium. ISBN 
978-80-7447-249-7.