Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

27. marca 2013

Literárna ambulancia #12

Mateja Kováča prezývajú Koláč, on má však radšej horúcu čokoládu, fantastickú literatúru a občas si prečíta aj niečo z fyziky, ktorú študoval na Univerzite Komenského v Bratislave. Popri tom pracuje vo firme, ktorá sa venuje tvorbe webových stránok, nájde si čas i na prispievanie do internetového magazínu či strategickú onlajn hru travian. Hoci má dvadsaťtri rokov, každé narodeniny oslavuje pripomienku na svojich osemnásť. Do Literárnej ambulancie poslal nedokončený román Wuch-Packh s podtitulom Story of a Wolf.

Literárna správa/nález

Pacient Matej Kováč
Obj.: Pojmom Wuch-Packh sa označujú vlkolaci. Téma, od ktorej asi už nič svetoborné netreba čakať: len ľudí meniacich sa za mesačného splnu na príšery, pravdaže, nejakých tých lovcov a aspoň štipku romantiky. Takto stručne sa dá tiež zhrnúť text Mateja Kováča. Dg. Samotná neoriginalita príbehu neprekáža, rušivo však pôsobia tie cudzie a vymyslené názvy a mená, pretože autorov fiktívny svet stojí iba na nich, ináč ho nič výraznejšie neozvláštňuje. Ak by sa dej odohrával trebárs v súčasnom slovenskom prostredí, okamžite by celý text získal úplne inú atmosféru, na porovnanie odporúčam poviedku Homo homini lupus od finalistky súťaže Cena Fantázie 2010 Sone Košičiarovej. Napriek tomu sú Matejove literárne ambície nádejné, v takom stave, ako totiž svoj nedokončený román poslal, sa začína škrtanie, opravovanie a upravovanie jazykového redaktora. To, samozrejme, neznamená, že jeho román je hodný publikovania - akýkoľvek editor by nad ním strávil mnoho prebdených nocí -, len vypovedá o tom, že Matej píše čítavo, formuluje vety prirodzene a s ľahkosťou, aj keď ešte nevie svoj štýl zbaviť nadbytočností, až sa v nich napokon zadusí. Musí sa teda naučiť zodpovedať si otázku, prečo je napríklad veta Zovrel som ruku v päsť, končeky prstov som si necítil, zato sa objavilo mravčenie medzi lopatkou a chrbticou. otrasná. Veď sa to predsa dá napísať aj inakšie. A z takýchto viet je zložený celý román! Th.: Na relatívne širšom epickom priestore sa môže každý začiatočník stratiť, preto sa treba najprv skúsiť pohrať na piesočku krátkej prózy. A hlavne každé slovo ladiť, dokým sa neozve čistý tón.

Úryvok

Ľudská pamäť je neobyčajná. Napriek jej každodennému využitiu si vieme na niektoré zásadné udalosti spomenúť bez najmenších problémov. Do posledných detailov, chutí či vôní, vieme popísať situáciu, ktorá sa nám vryla do pamäti. Niektorí spomínajú na maturitné plesy, svadby, na narodenie dieťaťa, iní zase na rozchody, operácie, či ako presvedčili súrodenca, že ak vopchá ukazovák a prostredník do elektrickej zásuvky, dostane cukrík. A mnoho iných krásnych i škaredých udalostí, z ktorých si údajne pamätáme viac tie prvé. Jedna z mnohých spomienok, na ktoré nikdy nezabudnem ja a určite sa nedá zaradiť medzi pekné, sa mi stala na konci letných prázdnin, presne 30. septembra o 00:19 ráno.

Bola vtedy nádherná jasná noc. Zem práve prechádzala pásmom asteroidov, takže dva mesiace sme mali postarané o nočné predstavenie. Veľa ľudí odignorovalo jav ako každoročný úkaz, ktorý ich už nemá čím prekvapiť. Ja nie. Každá hviezda, ktorá sa rozhodla padnúť, ma nadchýnala. Lietali si po oblohe ako králi, nikto ich nedokázal zastaviť, ostávali nepolapiteľnými svetluškami noci. Zažiarili a ešte dlho vám zostával pred očami ich žiarivý nevyhasínajúci chvost. Preto som aj väčšinu nocí trávil na vrchole kopca zvaného Samotár. Leží na sever od môjho rodného mesta. Okrem toho, že je patrí k najvyšším vrchom v okolí a  je z neho vynikajúca pozorovateľňa horiacich kameňov, celé údolie možno iba vidieť. Len veľmi ťažko ste odtiaľ mohli počuť hluk áut, autobusov, kričiacich detí a podobne zvučných elementov. Najideálnejšie miesto pre meditácie, tiché rozjímanie nabité hlbokou sebareflexiou. Napriek tomu je veľmi málo ľudí, ktorí sa odvážia na vrchol vkročiť.

Blázni... Vraj prekliate miesto!“ myslel som si kráčajúc do strmého kopca.

Kliatba vraví, že drak premenil miestneho panovníka na skalu – Samotára – a prehlásil, že ktokoľvek by chcel zabrať jeho miesto na tróne, tak sa k nemu pridá. Samotár mal skutočne tvar ľudského tela. Týčil sa nad mestom už nespočetné množstvo rokov, no povery tvrdili, že nie vždy tomu bolo tak. Bol to nezmysel. Ja tam chodím už piatym či šiestym rokom, doslova som prehlásil, že trón i mesto sa stávajú mojimi. Kričal som, dupal som nohami, hádzal sa o zem ako malé decko, ktorému matka zoberie z rúk jeho najobľúbenejšiu a poslednú hračku len aby ho potrestala. Nič. Stále som z mäsa a kostí.

Konečne som sa dostal až na vrchol. >>> pokračovanie

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Literárna ambulancia #12. In Kritický rub(r)ikon Petra F. 'Ria Jílka [online]. 27. 3. 2013 [2013-03-26]. Dostupné na internete: <http://kritickyrubrikon.jilekonline.eu/2013/03/literarna-ambulancia-12.html>.