Čoskoro

- august: recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

29. júna 2013

«Kingovi som povedala, že sa bojím čítať jeho romány». Rozhovor s Aňou Ostrihoňovou

Aňa Ostrihoňová študovala anglo-americkú a francúzsku filológiu a žurnalistiku na Univerzite Karlovej v Prahe a Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde získala aj doktorát z translatológie. Ako prekladateľka pracovala pre Európsku komisiu a Európsky parlament. Po návrate na Slovensko založila vydavateľstvo. Okrem toho publikuje eseje a recenzie pre denník Pravda, literárny časopis Romboid a iné periodiká, občas i pod pseudonymom, o ktorom vedia len zasvätení.

Foto: Filip Kubiš
Ako by si charakterizovala slovenský knižný trh?

To je veľmi ťažké, pretože je relatívne nestabilný, čo znamená, že predaj kníh ovplyvňujú nielen čitateľský vkus, ale najmä finančná situácia čitateľov. A tá práve teraz nie je najlepšia. Samozrejme, komerčné knihy sa predávajú masovo, rovnako aj slovenská literatúra, ktorá je už niekoľko rokov na vzostupe, literatúra faktu – rôzne príručky a knižky o životnom štýle –, len veľmi slabo sa však predáva nežánrová literatúra. Hovorí sa, že keď prestaneme čítať beletriu, začne spoločnosť upadať.

Je výraznejší rozdiel medzi slovenským trhom v porovnaní so susednými krajinami?

Určite to bude vo veľkosti, s Poľskom je úplne neporovnateľný, aj čo sa týka, napríklad, časopisov venovaných literatúre. V Čechách si vydavatelia môžu dovoliť riskovať s kvalitnou prekladovou literatúrou, pretože je ich predsa len o polovicu viac a s predajom môžu počítať aj na Slovensku. Inak to, samozrejme, posúdiť nedokážem, vzhľadom na to, že som v týchto krajinách nikdy nežila dlhšie.

Z pozície vydavateľky však vieš pomenovať jeho najväčšie nedostatky.

Nedostatky sa týkajú hlavne jeho ekonomického fungovania. Inak by som povedala, že je ako každý iný. Ale možno preto, že tu vychádza menej titulov ako v zahraničí, sa ich životnosť predlžuje, čo je dobré nielen pre vydavateľov, ale aj pre samotnú literatúru. Má čas dostať sa do povedomia a vyvolať diskusiu medzi čitateľmi a kritikmi.

V čom – naopak – vidíš jeho perspektívu?
Myslím, že podobne ako inde, majú budúcnosť elektronické knihy. Nemyslím, že by úplne vytlačili klasické knihy, ale v niektorých žánroch – napríklad detektívky alebo romance, skrátka knižky, ktoré čítame raz a potom nám zavadzajú v byte alebo ich nosíme do antikvariátov – určite spôsobia revolúciu. Rovnako práve preto, že sa stanú knižky veľmi ľahko dostupné v elektronickej podobe, budú ľudia požadovať od klasických kníh nejakú pridanú hodnotu: obálku, dizajn, ilustrácie. U nás má knižná ilustrácia a typografia bohatú tradíciu, takže si myslím, že je na čo nadväzovať.
Elektronické knihy môžu mať na samotný trh aj negatívny efekt, stačí sa pozrieť na pirátstvo vo filmovom priemysle.
Určite, nehovorím, že formáty, v ktorých vychádzajú eknihy, sú stopercentne zabezpečené. Nehovorím však len o komerčnej stránke tohto trendu. Pozitíva vidím hlavne v možnosti eknižníc, ktoré určite pomôžu študentom pri konzultovaní kníh, ktoré už nie sú dostupné. Navyše eknihy sú lacnejšie a pirátske pédeefká čítačky síce zobrazia, ale nekvalitne, pretože nie sú pre ne určené. Myslím, že tých pár eur za to pohodlie stojí.
Tvrdíš, že nastáva rozmach slovenského knižného trhu, ale na druhej sme mohli byť svedkami situácie v roku 2012, keď najväčšej sieti kníhkupectiev Panta Rhei hrozil bankrot.
Na prvý pohľad to vyzerá tak, že Slováci, najmä v hlavnom meste, nerobia nič iné, iba čítajú. Za predchádzajúci rok pribudlo hneď niekoľko kníhkupectiev. Pravda je však taká, že tento rozvoj je len vonkajší, v skutočnosti za ním stojí množstvo nezaplatených faktúr vydavateľom, distribútorom a v konečnom dôsledku aj autorom.
Čo by znamenalo pre tvoje vydavateľstvo, keby by táto sieť padla?
To, čo pre každého vydavateľa: množstvo problémov s nevyplatenými faktúrami a porozvážanými knihami.
Ako by sa dalo z tohto začarovaného kruhu s oneskorenými platbami vymotať?

Keby každý odhadol svoje možnosti a začal sa správať morálnejšie. Právna regulácia tu nepomôže, pretože v tomto prípade ide naozaj o tú najprincipiálnejšiu obchodnícku etiku a dodržiavanie zmlúv.

Do akej miery ovplyvňuje čitateľský vkus tvoje vydavateľstvo?

Už dávno som sa naučila, že môj osobný vkus v literatúre, nie je v žiadnom ohľade smerodajným. V podstate viem, čo asi ľudia čítajú a aký je ich vkus, ale snažím sa nenechať sa ovplyvniť trhom. Ak je kniha, ktorú chcem preložiť a vydať zároveň bestsellerom, o to lepšie, ale podľa rebríčkov si rozhodne tituly nevyberám. Zároveň to ani neodsudzujem. K čomu nevyhnutne treba dodať, že som doposiaľ žiadnu knihu, ktorá by sa stala bestsellerom na Slovensku, nevydala.

Aký kľúč teda používaš?

Sú to knižky, ktoré sa mi páčia, ale ktoré nechám na posúdenie aj iným ľuďom, o ktorých viem, že majú iný vkus ako ja, respektíve obľubujú iné žánre. Potom aj knihy, o ktorých si myslím, že sú podstatné, ale v slovenčine nevyšli nikdy alebo veľmi dávno. No a nakoniec sú to také experimenty – knihy, ktoré sú literárnejšie alebo vážnejšie, ako sa tvária. Pôsobia síce jednoducho, ale rozhodne nie sú zjednodušujúce a čitateľa nepodceňujú.

Na akú tebou preloženú a vydanú knihu si najviac hrdá?

Alain Badiou: Chvála lásky.

Čím si vysvetľuješ, že si prvou prekladateľkou, ktorá tohto polstoročia tvoriaceho francúzskeho autora a filozofa sprostredkúva v slovenčine?

V prvom rade presne preto, že je to jeden z najvýznamnejších žijúcich mysliteľov vo Francúzsku a doteraz okrem pár – doslova dvoch – prekladov do češtiny v našom regióne od neho nič nevyšlo. Vo všeobecnosti si to vysvetľujem pochopiteľným odporom k všetkej ľavicou zaváňajúcej spisbe – ani Slavoj Žižek u nás nevychádza –, ktorú tu od roku 1989 umocňujú médiá a neoliberálna politika. Alain Badiou sa hlási k myšlienkam komunizmu, ale práve na to, aby sme pochopili, že s procesmi päťdesiatych rokov a normalizáciou nesúhlasí a odsudzuje ich, musíme jeho diela prečítať. A napokon, ide o ten priepastný kultúrny rozdiel vo vnímaní politiky a občianskej angažovanosti medzi Slovenskom a Francúzskom.

Chýba dnes literatúre láska?

No, ako sa to vezme, idealisticky, predpokladám, že nie, nechýba. Často ju nahrádza lacný gýč, ale sú tu stále ľudia, ktorí literatúrou naozaj žijú a sú presvedčení, že dokáže ľudí ovplyvniť v myslení a skutkoch. A to je asi láska, nie? Umenie zasiahnuť človeka a zmeniť mu život.

Vydala si tiež knihu Život na úver o hospodárskej a finančnej kríze. Máš v pláne pokračovať podobným popularizačným trendom?

Určite. Prínosom tejto knihy je, že sa venuje aj Slovensku a dôsledkom krízy u nás. Tento rok chystám podobné popularizačné knihy z oblasti neuropsychológie a sociológie.

Okrem Ivana Lesaya bol jej autorom aj Joachim Becker, profesor na Ekonomickej univerzite vo Viedni. Je to skôr náhoda alebo chceš stavať na etablovaných osobnostiach?

Je to skôr náhoda, pretože Ivan Lesay a Joachim Becker spoločne vedú blog Kritická ekonómia na Je to tak, slovenskej edícii Le Monde diplomatique.

Prekladáš aj z iných jazykov. Koľko vlastne plynulo ovládaš?

Okrem francúzštiny prekladám ešte z angličtiny a nemčiny. Hovorím po španielsky, ale prekladať by som si netrúfla.

Čo zaujímavé si preložila z týchto jazykov?

Z angličtiny napríklad román Jamesa Meeka nominovaný na Man Bookerovu cenu Skutky z lásky a z nemčiny práve prekladám poviedky Roberta Musila.

Na Slovensko si sa vrátila v roku 2011 a založila vydavateľstvo, no predtým si dlhodobo žila v zahraničí. Čo si robila?

Vrátila som sa v novembri. Predtým som pracovala ako prekladateľka, novinárka a z času na čas aj učiteľka v Luxembursku. Prekladala som rôzne legislatívne dokumenty, knižky o joge a zdravom životnom štýle, hororové poviedky a popri tom som písala pre francúzsky mesačník Books o česko-slovenskej literatúre.

Ako dlho si pracovala v európskych štruktúrach? Skús túto prácu priblížiť.

Spolu päť rokov. Neodlišuje sa od inej práce; ráno zapneš počítač a prekladáš. Samozrejme, je to stres, pretože termíny bývajú šibeničné. Kabinety komisárov, poslanecké kancelárie a poslanci potrebujú preklady včas, aby si mohli problematiku naštudovať. Zaujímavá je najmä terminologická práca, pretože v niektorých oblastiach sa začína od nuly, takže sa na niektorých výrazoch nevyhnutne prejavuje kreativita prekladateľa.

Hovorí sa, že práca euroúradníka je natoľko náročná, že po rokoch sa musí nejako prejaviť aj na zdraví. Odišla si práve preto, lebo ten tlak ti už nevyhovoval?

Keďže ide o byrokratickú štruktúru francúzskeho typu, úlohy sú striktne rozdelené, existuje stanovený work-flow a časom sa táto práca môže stať stereotypnou. Závisí však od povahy, náročné testy, ktorými musí prejsť každý euroúradník sú stavané presne na typ ľudí, ktorým takáto práca bude vyhovovať. Ja som tá výnimka, čo toto pravidlo potvrdzuje.

Pred Luxemburgom si chvíľu žila v Spojených štátoch. Vraj si sa raz úplne náhodou stretla so Stephenom Kingom.

Stretla som viacerých amerických autorov, pretože v USA sú rôzne prezentácie kníh a diskusie s autormi veľmi populárne. Mám voči tomu svoje výhrady, ale som ochotná pripustiť, že existujú výnimky, pražský Festival spisovateľov je toho dôkazom. Pokiaľ viem, King sa takýmto akciám skôr vyhýba, možno ho náhodne stretnúť v Maine v malom kníhkupectve. Je to príjemný pán s prenikavým pohľadom modrých očí. Kingovi som povedala, že sa bojím čítať jeho romány. No On Writing alebo Misery sú však celkom dobrým výletom do sveta literatúry. A čo už len taký Shining.

Značka Inaque.sk nepatrí len vydavateľstvu, funguje pod ňou aj internetový portál s podtitulom Central European Magazine. Píše do neho relatívne uzavretý tím. Čo vás spája?

Spája nás netradičný pohľad na svet. Najskôr to bolo tak, že sme všetci žili v zahraničí a zameriavali sme sa na takú všeobecnejšiu kultúru. Postupne sme sa ocitli na Slovensku, ale stále máme chuť písať o kultúre a spoločnosti spôsobom, ktorý sa u nás ešte veľmi neujal. Respektíve vymizol. Nechceme byť povrchní a ponúkať PR články, to robia iní. Spája nás aj to, že sme kedysi písali pre Knihy a spoločnosť a prístup tohto časopisu k esejistike a knihám je nám veľmi blízky. Pravdepodobne je pre nás najdôležitejší odstup a zbytočne nezachádzame do extrémov, je to zbytočná strata energie. Ak by sme mali napísať vyslovene negatívnu kritiku, pretože daná kniha alebo film sú slabé, radšej to neurobíme. Na svete je oveľa viac lepších kníh a filmov a život je krátky.

V roku 2012 si vydala román – politickú paródiu Kandidát od Maroša Hečku a Michala Havrana, ktorý bol sfilmovaný.

Nepochybne je román veľmi úspešný. Na to, že ide o pôvodný «neženský» román, predáva sa celkom dobre a na kinopremiéru sa teším. Film sa točil v česko-slovenskej koprodukcii, zahrali si v ňom známe tváre ako Michal Dlouhý, Pavel Nový alebo Marek Majeský. Navyše práva na preklad románu kúpili aj Poliaci, na čo sa obzvlášť teším.

Vyšlo na Iliterature.

Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: «Kingovi som povedala, že sa bojím čítať jeho romány». Rozhovor s Aňou Ostrihoňovou [online], 29. 6. 2013 [cit. 2013-06-29]. Dostupné na internete: <http://iliteratura.cz/Clanek/31771/ostrihonova-ana>. ISSN 1214-309X.

Prečítajte si aj ďalšie rozhovory Petra F. 'Ria Jílka so zaujímavými osobnosťami kultúrneho života v rubrike Interview.