Čoskoro

- recenzia na zbierku poviedok Lottine lásky od Mary Stankovej v decembrovom Kapitáli
- recenzia na román Analfabet od Michala Havrana

11. novembra 2013

Rozhovor s literárnym kritikom Petrom F. ‘Riom Jílkom

O literatúru sa nezaujímajú len spisovatelia a básnici, možno ešte viac času s ňou trávia ľudia, ktorí sa snažia odhaliť niečo kvalitné, novátorské a poukázať na literárne talenty. K takým ľuďom patrí i literárny kritik Peter F. ‘Rius Jílek.
Peter F. 'Rius Jílek

Ako si sa dostal k literatúre? 

Už od detstva ma prirodzene fascinovali príbehy a médium knihy. Pamätám si, že len čo som sa v šiestich rokoch naučil písať, skúsil som to rovno do linajkového zošita s vlastnou tvorbou. V rodine a škole ma automaticky brávali ako toho, kto vie pekne štylizovať. Veľa som tiež čítal. Na gymnáziu som si našiel cestu ku školskému časopisu. Keď som si podával prihlášku na univerzitu, odbor slovenský jazyk a literatúra bol samozrejmosť, nad inou možnosťou som vôbec neuvažoval. 

Prečo si si vybral literárnu kritiku? 

Pôvodne som sa chcel venovať stredovekej literatúre a paleoslovenistike, čiže staroslovienskemu písomníctvu. Nevybral som si ju teda sám, ona si skôr vybrala mňa, presnejšie ma v druhom roku štúdia na vysokej škole oslovila moja vyučujúca Andrea Bokníková, chodil som na jej semináre z interpretácie a teórie, vraj dobre analyzujem texty a že by som to mal skúsiť aj časopisecky. Tak ma skontaktovala s Miškou Paštekovou, vtedajšou editorkou kultúrnej rubriky kultového ľavicového týždenníka Slovo, ktorá práve hľadala nových prispievateľov. Približne v tom istom čase som začal spolupracovať s Martinom Dzúrom a jeho mesačníkom Let. O pár rokov neskôr som sa stal hlavným redaktorom slovenskej sekcie českého internetového magazínu Iliteratura. Postupne som publikoval i pre iné periodiká. 

Aké sú úskalia tejto profesie? 

Naša literárna scéna je príliš malá, takmer všetci sa poznajú osobne a občas môže negatívna recenzia nepriaznivo ovplyvniť medziľudské vzťahy, mám na mysli autorov a vydavateľov, ktorí sa berú prehnane vážne a dokážu sa nafučať, pričom zabúdajú, že bez diskusie je literatúra mŕtva. Ak ešte majú viac kamarátov a pomyselné kľúče od miešačky, pomstychtivo pred tebou zatvárajú dvere. Niekedy na takýto spor netreba ani nič ostré napísať, stačí, že niekomu nepadneš do oka alebo ti závidí a bohapusto ťa poohovára po intelektuálskych krčmičkách. 

Čo v súčasnosti presne robíš? 

Na Slovensku sa s kritikou nedá uživiť, považujem ju viac za hobby, preto sa jej venujem iba vo voľnom čase. Moja skutočná práca sa momentálne viaže s Katedrou slovenského jazyka a literatúry Inštitútu západoslovanských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe, kde zároveň vediem Lektorát slovenského jazyka a kultúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Som rád, že v Chorvátsku je relatívne veľký záujem o štúdium slovakistiky. Okrem praktických jazykových cvičení mám na starosti prednášky a semináre z frazeológie, lexikológie a literatúry dvadsiateho storočia. 

Máš rozbehnuté nejaké projekty? 

Kým som bol doma, robil som viacero vecí – PR, začal s edičnými úpravami, prekladom z angličtiny – žiaľ, teraz nemám dostatok času, preto som trochu zanevrel aj na Literárnu ambulanciu, minirubriku venovanú začínajúcim autorom, ktorú som spojazdnil na svojej webovej stránke kritiky.sk. Dostal som dokonca ponuku na napísanie filmového scenára, avšak musel som ju odmietnuť, pretože meškám s vlastnou dizertáciou. Okrem toho, mám rozpísaný román, sám som zvedavý, či sa mi ho podarí niekedy dokončiť. 

Bol si i členom porôt v literárnych súťažiach. 

Ako recenzent časopisu RAK som niekoľkokrát za sebou porotcoval v Cene cien, kde sa hlasuje za najlepšiu z už ocenených kníh. Oslovila ma tiež redakcia časopisu Fantázia, aby som sa stal porotcom v poviedkovej Cene Fantázie zameranej na špekulatívny žáner, teda fantasy, horor a science fiction. Napokon môžem spomenúť ešte básnické Zrkadlenia organizované prievidzským Literárnym klubom Poet. 

Ako hodnotí tvoje odborné oko súčasnú mladú slovenskú literatúru? Čo ťa v nej najviac zaujalo? 

Keby som mal odpovedať jedným slovom, tak poviem nič, výrazne ma nezaujal žiadny vydavateľský počin, všetko, čo dnes publikujú debutanti, je očakávateľné, ich poetika sa dá predvídať, neprekračujú žiadne rámce, topia sa v lyrizovaných reminiscenciách, odkukaných schémach, chýbajú mi inovatívne experimentálne pokusy, ale i štandardná epika nastavujúca tvár aktuálnym spoločenským problémom. Preto ma stále oslovujú vekom zrelší autori typu Balla, Macsovszky, asi mi majú viacej čo povedať o svete, v ktorom žijem. 

Ktoré knihy by si odporučil mladým čitateľom, prípadne začínajúcim autorom? 

Keď som v Bratislave učil na Univerzite Komenského a Vysokej škole múzických umení, zistil som, že nemálo študentom chýba elementárny prehľad, nemajú načítanú klasiku, nevedia, kto je Aľoša Karamazov, čo znamená atribút kafkovský, prečo Umberto Eco zakomponoval do úst stredovekého mnícha z Mena ruže citát Ludwiga Wittgensteina, že text má takú silu, až dokáže podnietiť k samovraždám, ako sa podarilo Goethemu Utrpením mladého Werthera. Ja som skúsenosť s týmto textovým základom získal ešte na strednej, po nociach som čítaval Frankensteina, Kvety zla, Boha múch a tešil sa pochopeniu narážky v Portréte Doriana Graya na Satirikon. Je pre mňa šokujúce a nepochopiteľné, že dnešní poslucháči so zameraním na literatúru, divadlo prichádzajú na najvyššie vzdelávacie inštitúcie s nulovou čitateľskou bázou, prípadne zúženou iba na komerčnú produkciu, voči ktorej v princípe nemám výhrady, len ma dokáže naštvať, ak sa niekto v devätnástich zasekne na Harrym Potterovi alebo Danovi Brownovi. Možno to majú na svedomí zlé parametre nášho školského systému, ale k tejto téme nechcem zachádzať a možno stačí na dve-tri hodinky vypnúť Facebook a venovať tú chvíľu spomenutým dielam, ktorých odkaz odoláva času. Za svoju srdcovku považujem, napríklad, novelu Biela loď od kirgizského autora Čingiza Ajtmatova. 

Ako vidíš budúcnosť literárnej kritiky na Slovensku. 

Akademická kritika funguje, je to však uzavretý svet pre seba, potom tu máme veľa amatérskych nadšencov v lepšom prípade píšucich po blogoch, mizivé percento z nich ale skutočne rozumie kumštu. Mne chýba ten stred, silná popularizovaná, rozumej publicistická kritika, ako je to bežné na Západe, na ktorú sa obracajú laici a odborníci zároveň.

Vyšlo v Dotykoch.
 
Pôvodný zdroj | Mária Stanková: Mladí a súťaživí : Rozhovor s literárnym kritikom Petrom F. 'Riom Jílkom. In Dotyky, roč. , 2013, č. 5